Kadaronia, 1. Kapitola - Vykopávky

„Sakra, znova nič,“ zakliala Leara a začala si baliť veci, pretože noc sa už blížila. Už druhý mesiac pracovala na zakázaných vykopávkach na pláňach Tharsis a
stále nenašla vchod do podzemného komplexu hlavného vedeckého centra Starej Ríše.

Z predchádzajúcich vykopávok po celej Kadaronii a od zhovorčivých trpaslíkov, ktorí riadili celú obchodnú sieť Kadaronie
a celý čierny trh s artefaktmi zo Starej Ríše získala mnoho informácií o polohe centra, ale aj tak to boli väčšinou všetko len dohady.

„Čo už,“ vzdychla si Leara, „možno budem mať viac šťastia zajtra“. Zrazu začula zvláštny piskľavý zvuk. Sakra, to by sa teraz nemalo diať, veď je pokojné obdobie,
pomyslela si. Tento zvláštny piskot na plániach vždy symbolizoval príchod piesočnej búrky.
Nikto nevedel odkiaľ ten zvuk pochádza, ale Leara mala vlastnú teóriu, že ten piskot vytvára vietor, ktorý prenikne do ventilačného potrubia centra. Rýchlo sa musím dostať do
stanu, nemám chuť na večeru z piesku.

Našťastie Leara bola kríženec človeka a elfa takže mala veľkú výdrž a taktiež dokázala vďaka svojej výške bežať veľmi rýchlo. Jej otec bol človek a matka bola elfka, preto pred
desiatimi rokmi po nariadení snemu Aridov navždy stratila svojich rodičov.
Snem Aridov sa skladal z dvanástich ľudí a dvanástich trpaslíkov, ktorí rozhodovali o celom chode Kadaronie. Pred desiatimi rokmi snem rozhodol,
že zmiešané manželstvá medzi ľuďmi a elfmi sú zakázané a všetci ich potomkovia pôjdu do špeciálnych sirotincov, odkiaľ už nebudú môcť odísť. Taktiež kríženci stratili všetky
svoje práva a vychovávali ich ako zvieratá,ktoré nemajú žiadnu hodnotu pre tento svet. Leara sa tiež dostala do sirotinca,
ale vďaka jej introvertnej povahe a tomu čo sa naučila od matky sa nedala zmanipulovať a keď mala desať podarilo sa jej odtiaľ utiecť.

Uf, to bolo tesné, vydýchla si, keď sa konečne dostala do svojho stanu a vietor plný piesku sa začal opierať o jeho steny. Ešte dobre, že som kúpila tento kvalitnejší
stan, stále nechápem ako ma ten trpaslík presvedčil kúpiť tento stan, myslím ,že keby mali v sirotinci takých talentovaných vychovávateľov,
aj mňa by zblbli, pomyslela si Leara a zasmiala sa pri spomienke na mimoriadne presvedčivého trpaslíka, ktorého stretla na trhu v Rhydone a kúpila od neho stan, aj keď ho
vlastne nepotrebovala, ale teraz za ten stan bola naozaj vďačná. Keď budem nabudúce v Rhydone, musím ho vyhľadať a poďakovať mu, zaumienila si Leara.

„Tak čo si dáme na večeru?“ spýtala sa nahlas sama seba. Toto bol jeden z jej zlozvykov, veľmi často sa rozprávala sama zo sebou a ostatní ju kvôli tomu považovali za
schizofrenika, ale prestala si to všímať krátko potom, čo sa dostala do sirotinca. Pomáhalo jej to lepšie pochopiť veci a dokázala sa rýchlo rozhodovať.
Potom ako sa navečerala začala premýšľať o pláne na ďalší deň. Takže, teraz som tu, a prstom na mape ukázala miesto na východe pláni Tharsis. Potrebujem sa dostať viac
na sever, bližšie k Lertharským horám.

Lertharské hory pomenovali po meste Lerthara, ktoré bolo centrum obchodu na západe Kadaronie a tiež to bolo hlavné mesto trpaslíkov s obrovskými zásobami vzácnych aj menej
vzácnych kovov. Bolo to taktiež jedno z mála miest, ktoré sa rozprestieralo prevažne v podzemí.
Leara ešte nebola na svete keď sa o tom rozhodlo, ale na svojich cestách spoznala niekoľko osôb ktoré si ešte pamätali na časy pred tým,
než postavili kopuly a niektoré z miest preniesli pod zem. Toto rozhodnutie snemu Aridov nedávalo zmysel od začiatku,
ale snem bol už vtedy taký mocný, že mu sa mu nikto nedokázal vyrovnať silou, ani podporou ľudu. Postupom času snem stále mocnel, až sa stal jedinou organizáciou,
ktorá mala moc v krajine.

Skvelé, ešte jeden deň v tomto pekle a dôjde mi jedlo. Piesočná búrka trvala už tretí deň a Leare dochádzali zásoby jedla, vody aj trpezlivosti.
To sa nedá vydržať, ak tá búrka bude trvať ešte o deň viac vykašlem sa na to a odídem odtiaľto. Zrazu znova začula známy piskot, ktorý ju dostal do tejto
nezávideniahodnej situácie.
„Čas overiť si teórie,“ zahlásila Leara a rýchlo si začala baliť všetky potrebné veci k vykopávkam. Tak a môžeme vyraziť, pomyslela si po piatich nekonečných minútach
balenia. Prevesila si šatku cez tvár a vykročila do neľútostnej búrky.

Sakra, sakra, sakra! To som až tak veľký idiot!? Už viac ako 3 hodiny blúdila v piesočnej búrke s márnou snahou nájsť zdroj záhadného piskotu,
z ktorého už pomaly začínala šalieť. „Sakra a čo je zas toto!“ stihla zakričať predtým, než sa prepadla do veľkého krátera ktorý sa jej znenazdajky objavil pod nohami.
„Uhh, ešte šťastie, že mi príroda nadelila také dobré reflexy, inak by to asi neskočilo tak dobre,“ konštatovala Leara, keď zistila, že všetky kosti má pokope. Postavila sa na
nohy a rozhliadla sa okolo seba.

Kráter ktorý sa jej zrazu objavil pod nohami, nebol veľmi široký, zato bol ale naozaj veľmi hlboký. Veľkosť sa presne odhadnúť nedala, pretože sa dovnútra dostal spolu s Learou
aj všetok piesok nad kráterom.
Bolo vidieť, že kráter nie je vytvorený prírodou, pretože steny boli hladké a smerovali kolmo dohora. Steny boli sivej farby, ale už značne sa na nich podpísal ich vek,
pretože na viacerých miestach bola farba opadaná a bolo vidieť červenkasté tehličky z ktorých sa stena skladala. Na stene oproti bola veľká chodba bez dverí,
ktorá sa strácala v tme.
Takže konečne som to našla, ale čo vlastne čakám, že tu nájdem? Nikto tu nebol s triezvym odhadom tisícky rokov a ja si zrazu zmyslím,
že objavím všetky tajomstvá Starej Ríše? Pýtala sa sama seba. Ale keď už som tu, bola by chyba odísť bez toho,
aby som sa tu aspoň trocha nepoprechádzala. Zapla svoju lampu a vydala sa chodbou do hlbín obrovského komplexu, ktorý nik nenavštívil tisícky rokov.

Aha našla som dvere, aká náhoda, pomyslela si Leara sarkasticky a zasmiala sa. Otvorila dvere a vstúpila do nich. Svetlo? Nechápavo sa pýtala sama seba, keď
zistila, že za dverami sa nachádza osvetlené schodisko. Čo tu sakra robí svetlo, robí si zo mňa niekto srandu, alebo čo!?
Ale ak tu ostanem určite na nič neprídem, povedala si Leara a pohla sa smerom nadol po čudnom rozpadávajúcom sa schodisku.

Wow, tento komplex je obrovský, užasnuto konštatovala, po najmenej troch hodinách prechádzania sa po komplexe. Zatiaľ našla len niekoľko desiatok menej významných
laboratórií, dve jedálne a jednu menšiu ubytovňu pre dvadsaťpäť ľudí, ktorá vyzerala, že ju opustili veľmi narýchlo. Všade po ubytovni boli porozhadzované spráchnivené knihy a
všetky izby boli porozhadzované tak, ako keby niekto čo najrýchlejšie potreboval zbaliť svoje veci a vypadnúť odtiaľ.
Aj tak stále nechápem, ako mohla ríša taká mocná a vyspelá aby postavila niečo takéto, len tak zo dňa na deň zmiznúť spolu so svojimi obyvateľmi, stavbami a vedomosťami.

Na svojich cestách spoznala mnoho osôb, ktoré rozprávali kvantá príbehov o Starej Ríši, väčšinu z nich už aj stihla zabudnúť, ale jeden veľmi zvláštny príbeh jej utkvel v pamäti.
Mala vtedy niečo okolo trinásť rokov a ešte sa len učila ako zmiznúť v dave, zamaskovať a tak aby ju nik nespoznal,
alebo ako z niekoho ľahko vypáčiť informácie. Jedného jesenného dňa bola na trhoch v Dairone, keď si zrazu všimla väčší dav ľudí stojacich okolo nejakého neznámeho muža,
ktorý im rozprával akýsi príbeh. Dodnes si nevie vysvetliť prečo, ale jednoducho podišla bližšie a započúvala sa do mužovho príbehu.
Vtedy prvý a posledný krát počula Caraosa rozprávať o Starej Ríši. Od ostatných potulných rozprávačov sa zovňajškom nijako nelíšil, bol iný, lepší,
pretože to čo rozprával bolo niečo úplné nové a rozprával to s takým zapálením, že to vyzeralo ako keby tam vtedy naozaj bol a zúčastnil sa tej časti histórie.
Mnohokrát ho potom ešte zazrela na trhoch v rôznych mestách, ale už nikdy ho nepočula rozprávať o Starej Ríši.

Zrazu sa pred ňou objavili veľké dvere. Fúha, tieto dvere asi neotvorím, pomyslela si, asi už pôjdem naspäť, dúfam, že cestu nahor nájdem rýchlo.
Zrazu sa spoza dverí začalo ozývať čudné pípanie. Argh, to nemyslíte vážne, povzdychla si. Zložila svoje veci ku stene a potlačila dvere.

„Sakra!“ skríkla prekvapená keď dvere sa otvorili nečakane ľahko a ocitla sa na zemi plnej prachu. Miestnosť bola jedna z najväčších, čo doteraz v Centre videla,
väčšie boli len jedálne. To nemôže byť pravda, odkiaľ mohol vedieť ako to tu vyzerá? zhrozila sa, keď si uvedomila ,že miestnosť je presne taká ako ju opísal Caraos pred
štyrmi rokmi. Nabudúce, keď ho uvidím nedám mu pokoj pokiaľ mi nepovie odkiaľ vedel ako to tu vyzerá. Miestnosť mala tvar obdĺžnika.
Steny boli sivej farby a na niektorých miestach bolo vidieť opadanú omietku a rozširujúce sa praskliny. Na každej stene bolo niekoľko veľkých obrazoviek,
z ktorých mala každá inú funkciu. Ale jedna bola iná ako ostatné pretože na nej bežalo veľké odpočítavanie a vychádzalo z nej to pípanie.

Odpočítavanie? Na čo tu sakra je odpočítavanie? zhrozila sa, keď si to všimla.
„Takže sa to asi spustilo vďaka nejakému vonkajšiemu podnetu a s tým pravdepodobne nič neurobím, maximálne môžem čakať.“ Zhodnotila svoj výsledok po desiatich minútach snahy
zistiť presnú príčinu toho odpočítavania. Aspoň sa jej podarilo vypnúť zvuk, takže ju už to nepríjemné pípanie neotravovalo.
Skvelé, ešte 30 minút do ukončenia odpočítavania, takže ak si pohnem môžem stiahnuť taký objem údajov, že ich budem skúmať ešte niekoľko rokov.

Leara mala jednu zvláštnosť, ktorá bola naozaj veľmi zvláštna. Ako jedna z mála ovládala všetky štyri jazyky používané na Kadaronii a pravdepodobne je jediná ktorej sa podarilo
rozlúštiť jazyk Starej Ríše. Prvýkrát sa s ním stretla ešte ako malé dieťa,
keď jej matka rozprávala príbehy o Starej Ríši a ukazovala to málo čo z nej ostalo. Už vtedy veľmi dobre ovládala dva jazyky a ďalší sa začínala učiť.
Jej talent na jazyky jej už viackrát zachránil život. Tiež sa veľmi rýchlo dokázala naučiť nové veci. Čo sa iní učili niekoľko dní,
Leara to zvládla za jedno dopoludnie.

Keď potom utiekla zo sirotinca, začala sa o Starú Ríšu zaujímať viac a viac. Postupom času nachádzala čoraz viac fragmentov s textami zo Starej Ríše,
ale nedokázala ich preložiť pretože vôbec neovládala jazyk ktorým boli napísané. Nakoniec jedného dňa, objavila neznámu, lesom pohltenú dedinku. Tvrdo pracovala niekoľko dní,
kým sa jej podarilo ako tak preriediť les okolo dediny. Avšak výsledok práce bol naozaj neočakávaný. Dedina bola veľmi zachovaná,
dokonca našla niekoľko kníh ktoré to nejakým zázrakom prežili a písmo sa na nich dalo dobre rozpoznať. Už sa chystala odísť,
keď si všimla ešte jeden menší dom mimo dediny, ktorý nebojácne čnel na malom kopčeku kam sa vegetácia nedostala.

Dom bol už značne rozpadnutý, ale ešte stále stál pevne a nehrozilo, že by sa zrútil. To čo našla, sa jej nesnívalo ani v jej najdivokejších snoch.
Keď vstúpila ako prvé si všimla veľkú obrazovku na stene oproti dverám. Nič iné ako tá obrazovka sa v dome nenachádzalo.
Na obrazovke svietil malý gombík, tak ho samozrejme stlačila.
To čo sa na obrazovke objavilo jej doslova vyrazilo dych. Zjavil sa tam krátky text s jazyku Starej ríše a pod ním to isté prepísané do veľmi starého,
ale stále zrozumiteľného dialektu elfov.

Konečne mala posledný kúsok skladačky a mohla sa pustiť do lúštenia. Rozhodla sa, že tam zostane pokiaľ ten jazyk nerozlúšti. Prvé dni bývala v dedine,
ale potom sa jej podarilo domček ako tak opraviť a tak sa doňho nasťahovala. Nebola to jednoduchá práca, ale bola vytrvalá a tak sa jej po niekoľkých mesiacoch podarilo jazyk
rozlúštiť a mohla sa vrhnúť na jeho učenie. Pokiaľ ho lúštila, podarilo sa jej kompletne zrenovovať domček,
dokonca k nemu pristavila ešte jednu menšiu izbu na skladovanie dreva a ostatných nástrojov ktoré sa do domu už nezmestili. Občas došla po jedlo do najbližšej dediny.

Učenie jej zabralo ešte ďalšie tri mesiace, ale potom už dokázala porozumieť väčšine textov v jazyku Starej Ríše. Neskôr zistila, že tá obrazovka je vlastne počítač a
ten „gombík“ ktorý stlačila je malý kryštál ktorý sa dá vytiahnuť a slúži na prenos informácií. Odvtedy vždy keď bola na vykopávkach medzi prvými hľadala ďalšie počítače.
Nenašla toho síce veľa ale aj to málo je pomohlo pochopiť viac vecí o Starej Ríši.

Á, sakra je tu heslo, ako to že ma to vôbec neprekvapuje? Skúsila všetko, čo doteraz vedela ,ale ani to jej nepomohlo obísť heslo. Fúha, v tom počítači asi bude niečo
fakt veľké, keď je tak dobre zabezpečený. Ešte 5 minút a padám odtiaľto.
Zrazu bolo počuť obrovský hukot. „Sakra, čo je zas toto?“ zakričala. „To teda nemyslíte vážne,“ neveriacky sa spýtala, keď sa celá miestnosť začala otriasať.
Čo som komu spravila? Najprv piesočná búrka, potom ten kráter a teraz zemetrasenie? Čo bude ďalšie? Nejaká prílivová vlna? Fakt „super“ týždeň.
Zemetrasenie trvalo iba približne 20 sekúnd , ale aj tak počas neho vypadol prúd. Ešte chvíľu po tom najhoršom bolo cítiť menšie otrasy,
ale nakoniec utíchli aj tie a spolu s tichom sa vrátil aj prúd.

„Ale, ale zdá sa mi to, alebo som sa tam dostala?“ Spýtala sa, keď si všimla že počítač už heslo nevyžaduje. Ešte dobre, že počas zemetrasenia vyhodilo prúd, inak by som to
tu mohla hneď zabaliť. Rýchlo to dám skopírovať a konečne už pôjdem preč z tohto prekliateho miesta. Vonku jej to išlo rýchlejšie ako dolu a tak sa ani nenazdala a bola znova
späť v kráteri.
„A čo k sakru je zas toto?“ spýtala sa keď si všimla veľkú guľatú vec zapichnutú v piesku na dne krátera.
A ako sa to tu dostalo? Leara zostávala v pozore a pomaly sa blížila k zvláštnej guli. Keď podišla bližšie nič sa nestalo a tak sa osmelila a zhrnula prach ktorý zakrýval
nápis na guli.
Prorok? Čudné meno pre guľu, pomyslela si. Ešte raz si ju poriadne prezrela, ale keďže guľa vyzerala že je vyrobená z jedného kusu kovu vzdala to a
začala sa šplhať po stene krátera na ktorej nakopený piesok siahal až von. V polovici výstupu sa obzrela a zaprisahala sa,
že na pláne Tharsis sa nevráti aspoň pár rokov.
Ale niečo alebo niekto nechcelo aby tak rýchlo a jednoducho odišla. Už bola skoro von z krátera, keď zrazu bez zjavnej príčiny omdlela a
prebudiť sa mala až o niekoľko mesiacov neskôr na úplne inom mieste Kadaronie.