Juuri 13

Oči mala stále zatvorené a na niečo sa veľmi sústredila. Pery sa jej pohybovali tak rýchlo, že som z nich nedokázala nič vyčítať. Mne aj Keiovi sa na tvárach zjavilo prekvapenie, keď zrazu padla na kolená.
„Odpusť mi,“ povedala srdcervúco, „zlyhala som.“
Ničomu som nerozumela. S námahou som posunula hlavu, ktorú som mala položenú na Keiových kolenách. Teraz som už vedela, že jeho prekvapenie bolo spôsobené niečím iným. Zamrzla som a šokovane vydýchla ďalšou bolesťou.
Yuuki kľačala pred nádherným mužom. Jeho charizma bola neuveriteľná. Už len jeho vznešená tvár a hrdý postoj vzbudzovali rešpekt. Sálalo z neho sebavedomie a nekonečná sila. O jeho čistej krvi nebolo žiadnych pochýb. Hľadel dole na Yuuki a jeho nepreniknuteľné dravé oči leptali jej osobnosť na kúsky.
„Prosím, pomôž jej,“ vravela Yuuki s rukami spojenými pod bradou. „Zachráň ju.“
„To si vykonala ty?“ Jeho prekrásny hlas jej smrtiaco pohladil tvár. Yuuki sa zachvela.
„Nechcela som,“ žalostila potichu. „Ver mi.“
„Sklamala si ma, Yuuki,“ povedal jej chladne. „Prisahala si, že na ňu dáš pozor.“
„Je mi to ľúto,“ začala znovu odriekať. „Prepáč mi to.“
Moja únava sa prehlbovala. Ledva som ich ešte počula a aj keď ma nádherný muž veľmi zaujímal, nedokázala som udržať svoje viečka. Začula som tiché ľahké kroky.
„Ustúp,“ prikázal krásny hlas.
Zrazu som pocítila, ako ma Keiove ruky púšťajú. Vzdychla som od bolesti, keď ma zložili na zem. Chcela som ho privolať späť, no nevládala som sa už ani pohnúť. Na hrudi som zacítila veľkú ruku. Teplo, ktoré sa z nej šírilo priamo do môjho tela ničilo všetok ten chlad, čo ma zalieval. Cez moje zavreté viečka prenikala silná žiara. Úľava od bolesti bola úžasná. Prúdil do mňa dokonca aj pokoj. Na pery mi kvaplo pár kvapiek tej najsladšej a najomamnejšej krvi, akú som kedy ochutnala. Bola lepšia ako Yuukina, silnejšia ako Keiova a spolu s ňou sa mi do tela vlievala aj nekonečná energia. Pomaly som sťažka prehĺtala a každou chvíľkou cítila, ako sa mi vracajú sily.
„Neumrie,“ povedal krásny hlas rovno nado mnou.
Unavene som otvorila oči a prekvapením sa mi rýchlo rozšírili. Upírova očarujúca tvár bola len kúsok nad mojou. Jeho obrovské hnedé oči ma pozorne sledovali.
„Poď sem, dievča,“ povedal mi potichu a opatrne ma nadvihol, keď podo mňa podložil silné ruky. „Vezmi si z mojej krvi viac. Pomôže ti.“
Jeho vôňa bola taká lákavá, že som neuvažovala ani chvíľočku, a keď ma pritiahol priamo k svojmu krku, vycerila som tesáky a jemnučko sa doňho zahryzla. Chuť krvi bola takto ešte výraznejšia a dokonalejšia. Myseľ sa mi rýchlo vyjasňovala.
O chvíľku som sa odtiahla a pozrela mu do tváre. Bola mi tak známa, aj keď som ju nikdy nevidela. Jeho výraz bol prívetivý, milý, celkom iný, ako keď hľadel na Yuuki.
„Juuri.“ Po vlasoch ma pohladila jemná ruka. „Ako ti je?“
Rýchlo som sa obzrela za novým hlasom. Srdce sa mi rozbúchalo a do očí sa mi nahrnuli slzy. Nemohla som uveriť. „Mama,“ vzlykla som potichu.
Sklonila sa ku mne a hlavu nežne a veľmi zľahka zložila na moje brucho. „Drahá moja.“
„Daj pozor, Yuuki, jej rana je ešte stále hlboká,“ upozornil ju potichu krásny muž.
Obaja pri mne ticho sedeli a hľadeli mi do tváre.
Moje srdce nespomaľovalo. Hlasno mi kričalo, že mama ma miluje, a že neznámy muž v skutočnosti vôbec nie je neznámy. Boli pri mne obaja moji rodičia.
Mama mi silno zvierala ruku a kým ma hladkala po tvári, zároveň mi utierala veľké slzy.
„Vidíš, ako to dopadlo, Kaname?!“ povedala podráždene a capla mužovi vedľa seba po ruke. „Ešte šťastie, že nás Yuuki zavolala. Čo by si robil, keby ju nechala tak a ušla?“
„To by nespravila,“ povedal Kaname pokojne.
„Dúfam, že to s ňou teraz vyriešiš sám,“ odvrkla mu mama. „Určite pochopíš, že som na vás dvoch práve taká nehnevaná, že by som...“
„Nemal som jej veriť. Je príliš mladá,“ povzdychol si Kaname a otočil hlavu dozadu. Pozrel sa na Yuuki, ktorá stále pokorne sedela na zemi.
Keď si všimla, že sa na ňu pozerá, rýchlo sklopila zrak. Ešte som ju takto nikdy nevidela.
„Postarám sa o to,“ povedal Kaname trochu desivo a postavil sa.
„Ty si sa už staral dosť,“ zahriakla ho mama drzo. Potom sa tiež otočila k Yuuki. Pohoršene spojila obočie a zvolala: „Choď po Zera a priveď ho sem!“ nakázala jej. „Ak sa nevrátiš a ujdeš, nájdeme ťa.“
Yuuki v závane chladného vánku okamžite zmizla. Zaklipkala som očami. Mamu nikdy neposlúchala. Keď som sa pokúsila nadvihnúť, prebehla mi telom hrozná bolesť. Cez stisnuté zuby som vypustila hlasné zavzdychanie.
„Nehýb sa,“ nakázal mi Kaname, keď sa ku mne rýchlo otočil. „Ešte nie si v poriadku.“
Nepočúvla som a vrtela som sa a otáčala hlavou, kým som nezbadala Keia. Venovala som mu široký úsmev. Jeho napätá tvár sa trochu uvoľnila.
Kaname si všimol, že sa na neho usmievam. Tiež sa k nemu otočil. Jeho oči sa zúžili.
„Ak sa o ňu nevieš postarať, zoberiem si ju,“ povedal mu chladne.
Kei zvraštil tvár. Vedela som, že na Kanameho sa mu pozeralo ťažko. „Zvládnem to,“ precedil cez silno stisnuté zuby.
Kaname ho chvíľku hodnotil pohľadom. Akoby zvažoval, či to má brať vážne a naozaj ma nechať v jeho rukách. Nepáčilo sa mi, že mohol rozhodovať nad všetkým.
„Juuri!“ zvolal známy pekný hlas. „Čo sa to tu stalo? Je v poriadku?“
Otočila som hlavu za hlukom. Zero sa pustil Yuukinej ruky a dlhými krokmi k nám podišiel bližšie. Znepokojene pozrel na mňa a kaluž krvi, v ktorej som ležala. Keď však jeho pohľad padol na mamu, tvár sa mu zvraštila.
„Aj vy dvaja ste tu,“ poznamenal sucho. „Čo sa stalo?“
„Naskytlo sa zopár vecí, ktoré treba rýchlo vyriešiť,“ povedal mu Kaname nepríjemne. Aj on slabo vraštil krásnu tvár, keď na neho musel pozerať.
Zero sa ostražito poobzeral po miestnosti a pohľad mu padol na Keia. Zamračil sa. Ukázal na neho palcom a zdvihol obočie.
„Nie,“ povedala mama potichu a hlas mala zvláštne zahanbený a slabý. Potom otočila hlavu k Yuuki. „Čo keby si mu všetko povedala ty? Myslím, že aj tak musíš niečo vrátiť.“ Jej tón sa ako zázrakom zmenil na prísny a autoritatívny.
„Ale... ja...“ Yuuki zazmätkovala a rýchlo pozrela do zeme. Ustúpila o krok dozadu.
Aj Zero na ňu zvedavo pozrel. „Yuuki?“ oslovil ju mäkko. „O čom hovorí?“
Tento pohľad som si naozaj vychutnávala. Yuuki bola v koncoch. Posledné čo chcela spraviť, bolo ku všetkému sa pred ním priznať. Zdráhavo uhla pohľadom.
„Čo je, Yuuki?“ ozvala som sa slabým hlasom. „Spravila si azda niečo zlé?“
„Buď ticho, Juuri!“ zvolala nahnevane. „Všetko si pokazila!“
„Ja?“ spýtala som sa jej potichu. „Vidíš, kam až si všetko dohnala? Vravela si, že sme sestry... a potom si ma skoro zabila.“
Pri Zerovom šokovanom pohľade znovu o krok cúvla a rozrušene pokrútila hlavou. „To kvôli nemu!“ Roztržito kývla hlavou ku Keiovi. „Ten idiot...!“
„Neopováž sa, Yuuki!“ zvolala som nahnevane a tvár skrivila ďalšou bolesťou. „Z čoho ho ešte obviníš okrem toho, že neumrel, keď si ho prišla zabiť? Alebo sa pustíš do každého? Aj do Asami, do Tara a do ďalších, ktorých si zničila, lebo ti vadili?!“
„Zavri ústa,“ prikázala mi tichým zlovestným tónom. V očiach sa jej blýskalo.
„To by už stačilo,“ prerušila nás mama. Nič z mojich slov ju neprekvapilo. O všetkom už asi vedela. Jemne ma pritlačila späť na zem, keď som sa pokúsila zdvihnúť.
„O Tara sa báť nemusíš, Juuri,“ povedala mi. „On je určite v poriadku. Vieš, vždy mal tak trochu šťastie.“ Jej slovám som vôbec nerozumela. Odkiaľ si bola taká istá, že je stále nažive? Mama sa znovu pozrela na Yuuki. „Vráť mu to,“ prikázala jej.
Yuuki sa slabo rozšírili oči. Nemohla však nič spraviť. Pomaly si siahla k pásu a spod dlhých šiat vytiahla striebornú zbraň.
„Tak to ty si ju vzala?“ spýtal sa Zero a jeho tón bol naozaj pobúrený. Rýchlo k nej podišiel a vytrhol jej ju z rúk. „Zbláznila si sa?“
„Prepáč mi to,“ povedala mu potichu.
„A spravila si všetko, čo vraví Juuri?“ pýtal sa jej Zero nahnevane. „Čo si to za potvoru?“
Kanamemu sa nepáčilo, ako sa Zero rozpráva s jeho najstaršou dcérou. Po celej miestnosti sa rozľahlo jeho tiché vrčanie. Po chrbte mi až prebehol mráz.
„Čo si o sebe myslíš?“ povedal nahnevane. „Kto ti ju dovolil poučovať?“
„Môžem to robiť, vychoval som ju!“ odvetil mu podráždene Zero.
Mama sa postavila a napätú atmosféru rýchlo zmenila. „Yuuki, takmer si zničila kráľovstvo a ublížila si svojej sestre,“ hodnotila prísne. „Ako to chceš odčiniť?“
„Dajte mi ďalšiu šancu,“ povedala rýchlo. „Všetko napravím, sľubujem.“ Pozrela na Kanameho. „Prosím, odpusť.“
„Mala si šancu, Yuuki,“ povedal jej Kaname tvrdo.
„Daj mi druhú,“ prosila naliehavo. „Už ťa nesklamem.“
Chvíľu na ňu hľadel. Naozaj to zvažoval? No napokon sa rozhodol.
„Možno neskôr, drahá moja.“ Jeho mäkký tón ma prekvapil. „Teraz dostane šancu tvoja sestra.“
Môj údiv ešte narástol. Myslel to vážne? Skutočne Yuuki zastaví a postará sa o to, aby nám už nespôsobovala žiadne problémy? Naozaj dokáže aj to?
„Pôjdeš so mnou,“ oznámil jej pokojne. „Máš sa ešte čo učiť.“
„Počkaj, Kaname,“ zastavila ho mama. „Dovoľ Zerovi, aby sa o ňu postaral. Nemyslím, že sa potrebuje naučiť myslieť ako ty. To jej už ide. Kým nepochopí podstatu, niet ničoho, čo by si jej mohol ukázať.“ Pozrela na Zera. „Teda ak s tým súhlasíš.“
Kaname nenamietal, aj keď som si myslela, že bude. Naozaj to zvažoval.
Zero prikývol. Bola som si istá, že Yuuki ho už nebude chcieť nikdy sklamať.
„Tak dobre,“ vydýchol Kaname nakoniec a otočil sa k mame. „Yuuki, ideme.“
Srdce mi poskočilo. Takto som to nechcela. Rýchlo som pozrela na mamu a zistila som, že aj ona hľadí na mňa. Zháčila sa a zmätene pokrútila hlavou.
Kaname si ju nevšímal a chytil ju za ruku. Ešte sa ku mne otočil. „Veľa šťastia, maličká.“
Natiahla som sa za nimi a chcela ich zastaviť, no zrazu bol pri mne Kei a zadržal ma. Silno ma objal a nedovolil mi pohnúť sa.
„Nie, počkajte!“ zvolala som, no oni to už počuť nemohli. Obaja mi zmizli rovno pred očami a mama sa so mnou nestihla ani rozlúčiť.
„Yuuki, poď,“ povedal Zero bezvýrazne. „Ak sa o niečo pokúsiš, poviem im to.“ Yuuki k nemu rýchlo pribehla. Aj keď sa zdalo, že je trochu skleslá, keď chytila Zera za ruku, slabo sa na neho pousmiala. Venovala mi posledný krátky pohľad a potom zmizli tiež.
Zatvorila som oči a chcela položiť hlavu na zem. Dopadla mi však na Keiove mäkké dlane. Potichu som vydýchla.
„Skončilo sa to lepšie, ako sme očakávali,“ poznamenal. „Až na vaše zranenie.“
Jeho ruky ma opatrne podobrali. Vzal ma do náručia.
„Budete sa o mňa musieť starať,“ povedala som unavene.
„Myslím, že vám to dlžím,“ usmial sa. Silno ma objal a chystal sa vstúpiť do temnoty.
„Kam ideme tentoraz?“ zamumlala som.
„Domov, kráľovná,“ odpovedal mi potichu. „Kairi vás už určite čaká.“
Usmiala som sa.