Just love 1

Bol sparný slnečný deň. Dúfam, že nebude búrka, lebo dnes som s mamou nasadila kvety do záhonu a silný dážď by len rozryl a premáčal pôdu. Teraz som si však užívala pravé leto. Ležala som v záhrade na osuške a v pravidelných intervaloch som sa otáčala, aby ma rovnomerne opálilo. Čítala som si knihu a pritom počúvala hudbu. Užívala som si leto ako pravý študent, ktorý má za celý školský rok plné zuby školy. Posledné dni som myslela, že sa v škole zbláznim. Skúšali nás až do úplného konca.
Okolo šiestej zavolala mama na večeru. Obliekla som sa. Toto bolo prvé leto, čo som sama ležala v záhrade. Vždy tu so mnou bola moja sestra. Chytila som sa za prívesok na krku. Dostala som ho od nej minulý rok na šestnáste narodeniny. Do očí mi vyhŕkli slzy. Je to ešte čerstvé. Nedá sa to udržať. Budú tomu tri mesiace, kedy nás opustila. Navždy.
Angela. Najlepšia osoba na svete. Bola mojou dôverníčkou aj kamarátkou. Mohla som jej povedať čokoľvek a vedela som, že to ostane len u nej. Podobali sme sa na seba, len ona mala dlhšie vlasy a modré oči, ktoré pripomínali hlbiny oceánu. Študovala kuchárstvo a určite by mala kariéru nejakého šéfkuchára, lebo variť vedela úplne úžasne. Lepšie ako mama a to už je čo povedať.
Myslím na ňu každý deň, to znamená, že takmer každý deň plačem. Po jej smrti som sa uzavrela do seba viac, ako predtým. Kamarátky ma opustili. Ostali mi len dve, a ani tie sa ku mne veľmi nemali. Momentálne boli odcestované niekde u svojich príbuzných v Kalifornii a na Floride.
Sadla som si ku stolu, no bola som v takom stave, že som do seba nemohla nič natlačiť. Ospravedlnila som sa a vybehla do izby. Sadla som si na posteľ a nohy si pritlačila ku brade. Slzy sa pretekali, ktorá sa vsiakne do teplákov ako prvá.
„Memo,“ prisadol si ku mne brat a položil ruku na chrbát, „no tak...“
„Je to moja chyba. Mala som tam ísť ja,“ zatvorila som oči. Cítila som sa mizerne. Lomcovali mnou záchvevy plaču a bolela ma hlava.
„Nie je. Nikto nemohol vedieť, že sa to stane...“

––––––––––––––––––––––––––-

Pred tromi mesiacmi...

„No, Sunny sa vráti zas o polnoci,“ frflala som, keď nasadal do auta ku svojim kamarátom. V poslednej dobe býval doma len zriedka. No prekvapivo sa mu v škole darilo. Mal lepšie známky ako ja, čo som sa doma stále drvila. Volala som ho Génius a keď som ho tak oslovila, vždy na mňa škaredo zazrel.
„Poďme si kuknúť to Zatmenie,“ otravovala ma sestra už hádam tisíci krát.
„Okej, vzdávam sa,“ veľmi sa mi ho pozerať nechcelo. Rukami som urobila gesto, ako keď sa zločinec odovzdáva do rúk zákona. Zasmiala sa.
Pohodlne som sa usadila na gauč a obložila som sa vankúšmi, aby som mala čo najväčšie pohodlie. Čakajú ma dve hodiny utrpenia. Na varenie síce talent má, čo sa nedá povedať na jej výber filmov. Celá napätá pustila PLAY. Sadla si ku mne. Po reklamách a uputávkach na iné filmy sa konečne objavila scéna, ako nejaký vychádza z kaviarne a potom bežal, lebo ho čosi prenasledovalo.
„Ehm... Zaujímavé,“ urobila som kyslú grimasu. Na svoj vek by si mohla vyberať lepšie filmy, veď má dvadsať a takéto hovadiny pozerajú pubertiačky. Venovala mi krátky vražedný pohľad. Viac som to už nekomentovala. Keď sa tam objavil hlavný hrdina, takmer spadla z pohovky. Zazdalo sa mi, že jej aj tečie slina. Len som prevrátila oči.
Polovicu filmu som čumela kamsi do blba. Bola som tam len preto, lebo som jej sľúbila, že si to s ňou pozriem.
Keď na konci bežali titulky, rozpútala som vankúšovú vojnu. Lietali po celej izbe a jeden preletel len milimeter od krištáľovej vázy, ktorú dostala mama od tety z Európy.
„Máš málo munície,“ zasmiala sa Angela, „vyhrám!“
„Neteš sa, z takýchto situácii viem šikovne vykľučkovať,“ smiali sme sa tak dlho a nahlas, až nás boleli bruchá. Vtedy mi ani v najhorších predstavách nenapadlo, že sú to naše posledné chvíle.
„Tak, dievčatá,“ mama stála v dverách a v ruke mala tašku s nákupom, „niektorá to tu upracte a ďalšia pôjde do pivnice po marhuľový a slivkový kompót. Idem piecť bublaninu.“ Práve sa vrátila z nášho miestneho supermarketu. Otec nosil zvyšné tašky do kuchyne.
„Obývačka je moja,“ vyhlásila som. Trochu som sa bála ísť do pivnice. Bolo tam tmavo a chladno. Chodím tam nerada odvtedy, čo ma tam Sunny omylom zatvoril. To bolo pred deviatimi rokmi. On mal vtedy deväť rokov a ja sedem. Angela mala jedenásť a práve vtedy bola na triednom výlete. Dostala som sa odtiaľ až o hodinu neskôr, keď náhodou prišiel otec a odkladal si bycikel. Sunny dostal vtedy pekne vyhubované od oboch rodičov.
Angela odišla do pivnice a ja som začala zbierať podušky. Potom som prišla do kuchyne.
„Samuel išiel zase von?“ pýtal sa nezaujato otec spoza dnešných novín.
„Hej, asi pred dvoma hodinami,“ odpovedala som, kým som odkladala múku do skrinky.
„Ráno som ho žiadal, aby mi pomohol so strihaním kríkov.“
„Ak chceš, pomôžem ti,“ ponúkla som sa zo slušnosti.
„Niéé, to je robota pre chlapov. Tuším to urobím zasa sám,“ povzdychol si a zrak sa mu opäť vrátili na riadky bulvárnych článkov, „naša polícia je neschopná. Ušli im lupiči z banky...“ Mrmlal si.
„Podaj mi prosím ťa práškový cukor-“ ukázala mama na skriňu, no nedopovedala. Ozval sa srdcervúci vreskot zdola. Toto bolo niečo iné, ako keď sa vám veľký pavúk spustí po svojej pavučinke pred oči a trie si predné nožičky. Ona z pavúkov a podobnej hávede strach nemala.
„Angela!!!“ skríkli sme všetci naraz. Noviny sa vzniesli na zem, lyžica ostala stáť v mise s hustým cestom na koláč. Rozbehli sme sa.
„Pomoc!“ kričala sestra.
Tušila som, že to nebude len nevinný aprílový žart, „je tu had,“ povedala už tichším hlasom, ako sme vchádzali. Nemusela to ani povedať. Pri dverách sa skrúcalo šupinaté klbko s čierno-bielo-červenými pásmi.
„Koralovec,“ sykla som, „uhryzol ťa?“ prikývla. Bola učupená pri poličkách s kompótmi.
„Volám 112,“ hovoril vystresovane otec a odbehol po mobil. Rýchlo som hada chytila za jedovými žľazami a čo najsilnejšie ho stlačila. Keď sme bývali v Kanade, môj kamarát choval hady. Naučil ma, ako ich správne chytiť a pritom sa vyhnúť ich zubom. Nemyslela som si, že sa mi to niekedy zíde. Zakrútila som mu chrbticu, a keď sa ozval uspokojivý chrupavý zvuk, šmarila som ho do kúta.
„Angela,“ pribehla som s mamou k nej. Odtrhla som kus z mojej košele a uviazala ho nad ranou, aby sa jed neroznášal po celom tele. V tejto oblasti koralovec nežije, takže určite zdrhol nejakému teraristovi.
„Ako sa cítiš, zlatko?“ mama ju jemne hladila po vlasoch. Mala spotené čelo a celá sa triasla. Dobehol upachtený otec, „sú na ceste.“ Všetci sme sa nad ňou skláňali a tiekli nám slzy.
„Mami, oci, Memo, ľúbim vás. Všetkých. Chcem aby ste to vedeli, predtým, než umriem,“ hlas mala zastretý a chrapľavý. Jej stisk ruky na mojej slabol.
„Budeš v poriadku,“ objala som ju.
„Vydrž, pomoc je na ceste,“ šepkala mama..
„Kde toľko sú!?“ rozčuľoval sa oco.
„Necítim si nohy...“ vzdychla. Neboli sme schopní nič povedať. Všetci sme vedeli, že včas to záchranka nestihne, no nechceli sme na to ani pomyslieť.
Jej stisk každou sekundou slabol.
Zomrela skôr, ako prišla sanitka. Jej posledné slová sa mi navždy vryli do pamäte: „Ľúbim vás.“

---------------------------

Sunny bol pri mne, kým som sa neukľudnila. Potom som využila posledné slnečné lúče a vyvaľovala sa na mäkkom trávniku. Milujem prázniny. A hlavne letné, ktoré sú práve na začiatku.
Na druhý deň sme mali odísť preč z mesta na týždňovú túru po horách. Ráno som si zbalila všetko potrebné. Mali sme nocovať v stanoch. Zobrali sme dva, jeden pre rodičov a v druhom som mala spať ja a Sunny. Nabalila som si navyše ešte jeden pár topánok, lebo pri mojom šťastí určite stúpim prinajmenšom do potoka.
V poslednej chvíli sa však všetko pokazilo. Celá naša rodina už bola napakovaná v aute. Otec naštartoval a spod kapoty sa vyvalil hustý tmavý dym a auto ostalo nehybne potichu stáť. Chlapi sa pustili do opráv, no ani po hodinovom špáraní sa v motore nič nevyriešili a po naštartovaní sa potom už nevyvalil ani ten dym. Super. Teraz tu ostaneme. Bratovo malé autíčko je vhodné akurát na cestu do a zo školy, čiže táto alternatíva padla.
Ďalší deň išli rodičia do susednej dediny po známeho automechanika. Chcela som ten čas využiť efektívne, a keďže Beatrice a Linsday boli odcestované, išla som von s bratom. On tiež nemal skoro žiadnych kamarátov a aj tak naňho úplne kašľali.
„Myslíš, že niekoho zoženú?“ Položil počas našej prechádzky popri potoku rečnícku otázku. Mykla som plecom.
„Poďme domov,“ oblaky zakryli slnko. Boli úplne tmavomodré. Nebola zima, ale z toho pohľadu mi naskočili zimomriavky, „bude búrka.“
Doma sme boli za pár minút. Sunny zapol rádio. Začala som sa hýbať do rytmu a on nahlas rehotať. Jasné, že neviem tancovať tak ako on. Ja som nikdy nebola na žiadnej bláznivej párty alebo diskotéke.
„Čomu sa tak smeješ?“ Fľochla som naňho očami.
„To je medvedí tanec?“ Ešte stále ho natriasali záchvevy smiechu.
„Tak poď sem a nauč ma to,“ vystrela som k nemu ruku. Ochotne vstal. Predviedol sa v plnej kráse. Pristihla som sa, ako mám otvorené ústa a čumím ako teľa na nové vráta. Mal naozaj talent.
Natriasali sme sa asi tak pol hodinu a potom sa obaja spotení zvalili na sedačku. Bolo mi horko, tak som išla otvoriť okno.
„Sunny!“ zdrapla som ho za rukáv. Postavil sa a nos si nalepil na sklo.
„Musíme zmiznúť,“ povedali sme jednohlasne.