Jeden koniec znamená druhý začiatok

Mal strašnú chuť niekoho zabiť. Zapichnúť katanu do mäkkého mäsa, prerezávať šľachy, chýbať kosťami, vtrhnúť do orgánov, rozkúskovať ich ešte v živom tele, vidieť tú bolesť, slzy stekajúce po tvári, počuť výkriky a stony bolesti... Nechal sa úplne ovládať touto predstavou, zabudnúc na okolie. Na tvári mu prebleskovalo vzrušenie, sťažka dýchal a dlane sa mu potili. Na čelo mu vystúpil pot a oči vyzerali ako v horúčke.

Stál opretý o strom, srdce mu bilo ako o dušu, keď vtom začul tiché kroky. V sekunde jeho telo stíchlo, zamrzlo, pocity zmizli, v očiach sa objavila dravosť a sústredenosť.

„Nemyslíš, že je načase mu to povedať? Dokedy chceš chodiť okolo neho ako keby to bol nejaký vzácny predmet a ty sa bojíš ho čo i len dotknúť?“ Ženský hlas znel trochu rozladene a panovačne.
„Keď ja ho nechcem teraz otravovať, nie po tom, čo sa stalo v poslednej dobe. Vidíš, aký je. S nikým sa nebaví, chodí ako boh pomsty a nik sa k nemu neodváži priblížiť. Tak ako môžem ja?“ Z druhej ženy bol cítiť smútok a beznádej.
„Síce sa vraví, že časom všetko prejde, ale...“ Hlasy pomaly tíchli, ako sa obe ženy vzďaľovali.

„Boh pomsty,“ vyslovil potichu. Vedel, že jej ubližuje, ale nemohol inak. Nechcel. Už nikdy nechcel zažiť tie pocity beznádeje, keď mu niekto milovaný umieral. Už nikdy nechcel vidieť trpieť niekoho blízkeho. Jediné, čo chcel, bolo zahrabať svoje city niekam dole a zamknúť ich a zmiznúť z povedomia ľudí.

To už urobil. Hoci sa to ešte k nikomu nedostalo, veď len dnes bol za Hokage a vstúpil do ANBU.
Pozrel na masku, ktorú zrazu zvieral v ruke a pevne ju stisol. Toto je odteraz jeho nový život, nová existencia, nové ja. Zrazu mu všetko minulé prišlo zahmlené, skoro ako keby sa to ani nikdy nestalo a všetko to boli len sny...

Presne, sny, zabudnutie..realita je už niečo iné. Uškrnul sa a nasadil si masku. Dostal misiu, tak prečo si ju aj hneď neužiť.
****

„Ach, toto som neodhadol,“ povedal s trochou smútku muž v maske a hľadel na svoju ruku, kde pristála kvapka krvi.
„Vari len nie výčitky svedomia?“ Ozval sa spoza neho znechutený hlas..
„Čo tu chceš, dávaš na mňa pozor?“ V jeho hlase nebola ani zmienka o nejakom cite, len mierne otrávenie.
„Mohol by som povedať, že som mal cestu okolo, ale načo klamať. Hej, bol som na teba zvedavý. Už predtým som si všimol tvoju túžbu po krvi v určitých situáciách. Chcel som to vidieť..“
„Tak si to videl a vypadni,“ muž si vreckovkou zotrel krv z ruky a hodil ju na zem. Do oblečenia chladnúcej mŕtvoly pred ním, alebo skôr toho, čo z nej ostalo, si utrel katanu a založil ju do puzdra na chrbte.
„To ťažko, dali ma za tvojho parťáka, okrem individuáliek, takže sa ma tak ľahko nezbavíš. Aspoň ťa bude mať kto krotiť. Vieš o tom, že tohto si mal doviesť živého? Nebudú radi.“
Muž bez mihnutia oka vyšiel z domu a nadýchol sa čerstvého vzduchu. „A čo, aj tak nič nevedel, zistil som si to. Falošná stopa, tak som sa pohral.“ Ucítil na pleci ruku a následné stisnutie.
„Zlepší sa to, uvidíš. Prvé kroky si už pre to urobil, hoci boli dosť razantné, pomôže ti to. Alebo stále váhaš? Chceš sa vrátiť späť do starého života? Ísť konečne na rande s ňou, byť v klasickom teame, užívať si? A...“ Nedopovedal, ale zvyšok visel vo vzduchu.
„A neprestajne myslieť na to, ako umreli? Ako umrel... Vidieť tie tváre všetkých, čo sa tvária, ako ich to mrzí, ale pritom ho ani poriadne nepoznali? Ten falošný súcit, zase a znovu. Všetko sa to opakuje, ako keď som bol malý. Už mám toho dosť! Nedokážem byť tam a byť s nimi a viesť normálny život. Už teraz som ich začal nenávidieť, časom by sa to zhoršilo a boli by v nebezpečenstve, veď to vidíš teraz, moja krvilačnosť ma poháňa vpred, milujem to.
Starý život som už zahodil za hlavu. S týmto,“ poklepal si po maske na tvári, „som sa stal iným človekom, novou bytosťou a som za to rád. Nový život bude a je lepší.“
Stisnutie na pleci zosilnelo. „Vieš, že ja budem stále s tebou, nech sa rozhodneš akokoľvek. Vyrastali sme spolu, bol si pri mne, keď som to potreboval a už mám len teba. Mám ťa rád v každej tvojej podobe, si môj jediný priateľ. A som rád, že máš v sebe tiež niečo temné, že už nie som sám,“ veselo sa uškŕňal pod maskou.
„Ďakujem,“ šepol ten pred ním a obrátil sa. „Dosť už ale bolo sentimentu, nie? Pôjdeme podať hlásenie a čo by si potom povedal na menší lov?“ Zasmial sa, keď zbadal dychtivé iskričky v očiach pred sebou. „Beriem to ako áno, tak poď,“ pošťuchol ho a vydal sa na cestu do Konohy.

Všetko bude odteraz iné. Jeho nový život, vlastne ich nový život, bez starých priateľov, rodín a lások. Bez záväzkov a nezmyselných potrieb. Nie, teraz to bude iné a lepšie. Vedel to. Bol si tým istý od okamihu, ako sa mu z hlavy pomaly začali vytrácať všetky spomienky a vôbec mu nechýbali. Starý život úplne mizol..