Je to zle?

Čo je zlé na držaní sa za ruky? Na občasnom objatí, stisnutí, schúlení sa v náručí niekoho iného...
Čo je zlé na tom, keď človek občas potrebuje cítiť? Vedieť, že nie je sám, hoc čo i len na malinkú chvíľku...
Čo je zlé na letmom bozku? Nie plnom vášne, ani lásky, len niečoho, nedefinovaného. Možno ľútosti, možno smútku, možno radosti...
Čo je zlé na tajných stretnutiach v tmavých zákutiach? Stretnutí bez následkov, bez dôvodov, náhodných či plánovaných...
Čo je zlé na občasnom flirte? Keď si človek potrebuje dokázať, že možno nie je až tak vyhorený, ako sa cíti...
Čo je zle?
****

Pomaly prechádzala tmavou uličkou. Cez deň sa tadiaľto prejsť takmer nedalo. Krížom krážom sa tu preháňajú ľudia náhliaci sa do práce, deti do a zo škôl, či uličníci flákajúci sa po vonku. Predavači v stánkoch, nasledovaní podomovými obchodníkmi, rikše, bicykle, voľného miestečka sa tu nenájde.
Teraz ju to netrápilo. Kroky ju viedli do jej obľúbeného baru Saikon. Zostúpila po schodoch do podzemia a ocitla sa v útulnom podniku. Málokto tam chodil, nie každý si to tam mohol dovoliť, to však nebol jej prípad.
Sadla k baru a mrkla na muža za pultom. „Tak ako vždy, madam?“ Usmial sa, ako vždy keď prišla.
„Dvojitú, Jiro, dnes som hrozne uťahaná.“ Pretiahla sa na stoličke, až jej poprsie takmer vystúpilo zo živôtika a spokojne sa uškrnula, keď vďaka tomu získala patričný záujem okolia.
Niežeby tam bola jediná žena, to nie. Boli tam ešte nejaké dve drahšie prostitútky, aspoň to tak odhadovala, a jedna zákazníčka. Ale ona vedela, že na ňu nemá ani jedna, a to jej dodávalo takú krásnu chuť moci.
„Možno vás poteším,“ ozval sa potmehúdsky barman a ukázal nenápadne do rohu miestnosti.
Žena nasledovala jeho pohľad a od radosti sa jej zúžili oči. Vzala pohárik a bez slova pomaly kráčala k mužovi, ktorý ju prepaľoval pohľadom.

„Už som ani nedúfal, že prídeš,“ objal ju a pobozkal na privítanie.
„Misia sa trochu pretiahla,“ to, že sem išla rovno od Hokage mu zamlčala, nechcela mu ešte viac zdvíhať ego a radšej sa k nemu pritúlila.
„Vieš,“ preplietol si prsty s tými jej, „vidím ťa len piaty raz v živote, ale mám pocit, ako keby som ťa poznal roky. Je to zvláštne...“
Dobre vedela, o čom hovorí, ona to cítila rovnako. Ale práve teraz nemala chuť na slová, preto len jemne otočila hlavu a prisala sa mu na pery. Najprv nežne, potom sa bozk prehlboval, vášnivo, ba až hraničil s fyzickou potrebou niečo vyjadriť. Potrebu. Mať jeden druhého a zároveň nemať nič.

Keď odtiaľ o pár hodín vyšla, ako vždy ju prepadol tichučký hlások svedomia, ktorý však v momente zavrhla. Nemienila sa trápiť niečím, čo vlastne ani nebolo zlé.
Nevedela jeho meno, on zase to jej. Tie letmé dotyky, náhlivé bozky, jemné objatia, to predsa nič neznamenalo. Vedeli to obaja.
Dobre, možno si to len nahovárala. Možno, keby sa okolnosti zmenili, možno by sa nebránila. Možno. Nechcela nad tým premýšľať, bála sa toho. Radšej to zahodila za hlavu, rovnako ako všetky tie slabé hlásky, čo jej zneli v hlave a vybrala sa domov.
****

„Miláčik, už som doma,“ ozvala sa z dverí a práve vtedy začula z poschodia buchot. Rýchlo sa rozbehla a zastala pri dverách spálne, kde sa prekvapene rozosmiala. „Teda, na takého silného shinobiho, si občas celkom nešikovný,“ s týmito slovami vošla dnu.
Muž vstal, na tvári mu pohrával jemný úsmev. „Chcel som to dorobiť, kým prídeš, trochu si ma prekvapila,“ podišiel k nej a vtisol jej sladký bozk na privítanie.
„No, aspoň ti môžem pomôcť,“ uškrnula sa. Aspoň to bude v poriadku. Dodala si pre seba v duchu. „Ale asi by sme sa do toho mali dať, lebo nebudeme mať kde túto noc spať.“ Vzala do ruky kladivo a klince, keď ju muž stiahol k zemi. „Kakashi!“ Skríkla od ľaku, ale už o pár sekúnd mrnčala od šťastia.
„Áno, Anko? Niečo sa ti nezdá?“ Ozval sa a v jeho hlase bolo cítiť menší výsmech. Ani nečakajúc na odpoveď sa k nej znovu sklonil...
****

Obloha bola krásna, mesiac a hviezdy bolo vidieť tak jasne, až sa zdalo, že sa stačí len natiahnuť a chytia sa do ruky.
Tmavými ulicami Konohy kráčal vysoký, tmavovlasý muž v tesnom objatí krásnej, mladej ženy.
Vetrík, povievajúci okolo, len jemne presvišťal okolo nich, ponad vysoké domy, zastavil sa pri otvorenom okne a spočinul pohľadom na milujúcej sa dvojici a pokračoval ďalej, spokojný s okolitým dejom.
****

Niekto dá prednosť istote, niekto flirtu, niekto riskuje, niekto stavia pevné základy. Čo je na tom zlé?