Interview s dlhovlasým umelcom...

Ja: Takto by som chcela lietať stále. Pozerám sa okolo seba, na hory, jazerá... čo míňame a šťastne sa usmievam. Je mi akosi jedno, že som v spoločnosti zabijaka. Hodím na neho pohľad a uvažujem, ako môže byť on vrah. Veď vyzerá tak mi...
Deidara: „Ku*va! Sa na to vyse*em!“
Ja: ...lo. No tak nie. „Čo sa stalo?“
Deidara: „Stratil som ich stopy. Budeme sa musieť vrátiť tam, kde som ich videl naposledy. Dočerta! Dávam mu veľký náskok! No nech sa teší. Nechám mu na hlave vybuchnúť moje kurčiatko!“ Zastrája sa nahlas.
Ja: „Kurčiatko?“ Chudáčik Hidan. No to teda nie! Idem mu povedať, čo si o tom myslím, keď vtom tak ostro zmení smer, že ja skoro vypadnem. „Deidara!!!“ Skríknem na neho a driapem sa naspäť.
Deidara: „Č-čo sa deje?“ Neisto na mňa pozrie a pokúsi sa o úsmev.
Ja: „To sa ma už chceš zbaviť alebo čo?!“ Pýtam sa ho nahnevane. Ale keď vidím, ako sa tvári, hnev ma rýchlo opúšťa. „No nič. Vrátime sa k nášmu rozhovoru, áno?“
Deidara: Mierne prikývne.
Ja: „Taaakže, ty si z Iwakagure, však?“
Deidara: „Áno, som. Ale sa mi tam nepáčilo, tak som sa rozhodol, že pôjdem preč. No tak som išiel.“
Ja: „Nepáčilo? Hm, som počula, že si tam niečo vyviedol a potom si zdrhol,“ uškŕňam sa na neho.
Deidara: „Ale noo, nič som neurobil. Len som náhodou niekoho zabil. Teda, on sa mi priplietol pod zbrane...“
Ja: „Priplietol? No to by som chcela vidieť. Asi ti to ľudia moc neuverili, že? Nevadí, radšej neodpovedaj xD Čo si robil potom?“
Deidara: „Vieš, dal som sa najímať ako lovec ľudí a vrah. No a potom som sa náhodou dostal k práve začínajúcej organizácii Akatsuki. Stretol som sa s vodcom a ani ma nebolo veľmi presviedčať, aby som sa k nim pridal. A je vidieť, že to bolo dobré rozhodnutie.“
Ja: No, či je dobré, že si sa k nim pridal, o tom pomlčím. Ale je fakt, že v Akatsuki sú samí fajn chlapci. Usmejem sa v duchu. „Bolo niekedy niečo, čo by si ľutoval?“
Deidara: Chvíľku premýšľa a potom mi odpovedá. „Niečo by tu bolo. Veľmi ľutujem, že som nedávno nechal Sasori-samu samého v tej jaskyni s tými dvomi ženskými. Keby som tam ostal, možno by žil...“
Ja: Vidím, ako sa mu lesknú oči. Deidíček... „No to ale nevieš. Možno by si zomrel aj ty. A okrem toho, ty si mal predsa svoju misiu, nie?!
Deidara: „Mal. Ale to mi je úplne jedno. Sasori-sama bol umelec ako ja, hoci mal na umenie trošičku iný názor. Dopĺňali sme sa skvele.“ Vzdychne si sťažka.
Ja: Trošičku iný. Povedz úplne iný. Ale nevadí, to nechám radšej tak. „Ak sa môžem spýtať, čo budete robiť, keď dostanete všetkých Bijou?“
Deidara: „Rád by som ti to povedal, ale potom by som ťa musel zabiť. Chceš to risknúť?“ Zaškerí sa na mňa.
Ja: Truľo! „No tak to nie.“ Veď ja si to zistím, neboj sa. „Bol s vami dlho aj Orochimaru, že?“ nenápadne mením tému.
Deidara: „Bol, prečo sa pýtaš?“
Ja: „Noo, nedávno som ho bola navštíviť a tak ma zaujala jazero na jeho pozemku. Niečo tam chová. Nevieš, čo by to mohlo byť?“
Deidara: „A prečo si sa ho neopýtala? Alebo sa ho choď opýtať.“
Ja: „Išla by som rada, ale on, akosi pristál v tom jazere, no a už sa odtiaľ nedostal.“ Trošičku sčervenám.
Deidara: „Čože? No to je dobré,“ a začne sa strašne smiať.
Ja: „To nie je také vtipné. Ja by som to rada vedela.“ Zazerám na neho.
Deidara: „A čo Kabuto? Ten to musí vedieť, nie?“
Ja: „He, Kabuto. No on tam skončil tiež,“ už som celá červená.
Deidara: „A to sa ako stalo dopekla?“
Ja: „Boli drzí, tak tam poleteli.“ Vravím potichu.
Deidara: No to je dobré. My sa ich snažíme tak dlho zabiť a ty to urobíš tak ľahko? To bude šéf rád.“ Usmieva sa.
Ja: „Tak mi to povieš?“
Deidara: „Jasné. To viem, čo je tam . Je tam, ako sa to len volá... Počkaj... Aaa, už viem. Je to...“
Ja: Počujem nejaké svišťanie a potom výbuch. A už padám dole z Deidarového lietajúceho vtáčika. Zatváram oči a čakám na tvrdý dopad. Vtom dopadnem na niečo mäkké a počujem: „Mám ju, je v poriadku!“ Otváram oči vidím, že som na niečích obrovských rukách. „Čo sa to..“ A ten niekto sa mi predstaví: „Ja som Chouji Akimichi,“ vraví mi. „Kto?“
Chouji: „Som ninja z Konohy. Ja a mojimi teamovými partnermi sme práve tadiaľto prechádzali, keď sme zbadali, že ťa preváža člen Akatsuki. Tak sme ťa chceli zachrániť. Aj sa nám to podarilo.“ Vraví mi šťastne.
Ja: „Zachrániť? Vám?“ Pomaly mi to dochádza. Oni mi prerušili...
Chouji: „No my, to je môj sensei Asuma, ďalej Ino a Shikamaru. Je tu ešte aj iný team, ale tí sú ďalej, čoskoro sa k nám pripoja.“
Ja: „V-vy ste mi prekazili moje...“
Asuma: „Ahoj, ja som Asuma a ty si kto? Som rád, že sme ťa zachránili, lebo sme to len len stihli.“ Odfúkne si spokojne.
Ja: „V-vy ... Ste normálni? Prečo ste to urobili?! On ma neuniesol. Išla som s ním dobrovoľne. Sakra! Že ja musím mať takú smolu a vždy mi niečo prekazí moje interview! A práve takýto...“ Od hnevu ani slová nenachádzam.
Asuma: „Dobrovoľne:? Ty si sa k nim chcela pridať?“
Ja: Vidím, ako Chouji vyťahuje kunai, rovnako ako aj Ino. Len ten tretí nič nerobí. „Pridať, no to určite. Ja som novinárka. Robila som s ním rozhovor! A vy ste mi ho prekazili!“
Chouji: „Novinárka? Ty? No ja ti akosi neverím, vyzeráš podozrivo...
Ja: Ešte je to aj banda tupcov. Jaaj, Jashine, ty ma za čo zase trestáš? Som ti musela vážne niečo asi urobiť, že? Však počkaj...
Asuma: „Vezmeme ťa na výsluch do Konohy. Tvoja historka je dosť podozrivá,“ chytí ma pod pazuchy a ťahá ma za sebou.
Ja: „No to určite. Je mi jedno, či mi veríte alebo nie. Ja si idem po svojom!“ Zapriem sa a neurobím ani krok.
Asuma: „Ty! Poďme!“ Ťahá ma za ruku.
Ja: „Ani za Hidanovu kosu!“ Odvrknem mu.
Asuma: Hrozivo sa ku mne nakloní. „Aby som ti s tou kosou niečo neodsekol,“ pohrozí mi.
Ja: „Len si poslúž. Ale možno budem ja prvá,“ usmejem sa na neho najmilšie ako viem.
Shika: „Dosť už. Ona vraví pravdu.“ Vytiahne z kapsy noviny a hodí ich svojmu senseiovi.
Asuma: Chytá noviny a prezerá si ich. Hneď na prvej strane je: „Sora Fay sa vydala na cestu. Robí rozhovory s najnebezpečnejšími ľuďmi z tejto zeme. Tešte sa na jej reporty.“ A vedľa toho je moja fotka. „Takže si neklamala.“
Ja: „No vidíš. Takže ja pôjdem, áno?“ A už odchádzam, keď niekto skočí predo mňa. Zase on!
Asuma: „Bohužiaľ. Musíš ísť k nám. Naša Hokage by určite chcela, aby si s ňou urobila rozhovor a keby sme ťa nepriviedli,“ nedopovedá, len nasucho preglgne.
Ja: „Ale ja fakt ne..“ Ale to si ma už ten Asuma prehadzuje cez plece a otáča sa.
Asuma: „Smer - Konoha!“ A začína utekať.
Ja: No fajn, proti tomuto sa asi nedá bojovať. Nevadí. Som zvedavá na ich Hokage, keď sa jej tak boja. Len keby ten prenos nebol taký nepohodlný. Aj keď určité výhody to má xD Som zvedavá, ako sa Konoha zmenila, odkedy som tam bola naposledy. A či ma tam niekto aj spozná...