Hnaný závisťou...

Žiarlim a závidím...
Nenávidím tie slová.
A predsa som nimi opantaný.
Držia ma vo svojej moci a nepustia.
Najmä nie teraz...

Hľadím tam na nich, schovaný v korune stromu. Nevidia ma, ale ja ich až príliš dobre.

Vidím to, čo som ja nemal. Žiarlim na ich lásku. Závidím im to, že majú jeden druhého.
Že majú vôbec niekoho.
Že sú členmi nejakej rodiny. Majú niekoho, kto chráni ich, nielen oni jeho.

Hoci sú obaja z iného klanu, sú si takí podobní...
Tak prečo? Prečo majú to, čo ja nie?

Oni sú tam a ja tu. Sám...

Nie! Nebudem sa pozerať, ako mi on berie aj to posledné, čo chcem. Ona je moja!
Ja ju milujem!
Prečo by mala byť s ním?
Ona je moja posledná nádej. Nemôžem ju nechať len tak prekĺznuť pomedzi prsty...
****

Skočil dole, pred nich.
On sa radostne usmial a vykročil k nemu s natiahnutou rukou.
Ona sa zamračila. Videla v jeho očiach niečo desivé...

On sa neusmial. Len posmešne vykrivil ústa. V sekunde vytiahol katanu a prebodol ho ňou.
„Beriem si späť svoje šťastie,“ zašepkal mu, keď jeho „priateľ“ padal na zem. Na tvári mal prekvapený výraz. To nečakal...

Zdvihol pohľad na ňu. Vyzerala vydesene a...
„Čo si to urobil?“ Skríkla nazúrene a vytiahla zbrane.
„Ja... Ja ťa milujem. Nemohol som sa pozerať, ako mi ťa berie. Ty a ja patríme k sebe. Ja nechcem byť už sám. A on mal toho tak veľa...“ Pristúpil k nej.
„Si blázon! Ja som patrila k nemu. Za to, že si ho zabil, ťa budem nenávidieť do konca života. A aj po ňom!“ Nenávistne na neho zazerala.
Ona sa zmenila. Ale veď... Pozeral jej do očí. Videl to pohŕdanie, ten hnev. Nádej zomiera posledná. Takže je koniec.

Zdvihol katanu a ocitol sa za ňou. „Vybrala si si...“
Kľakla na kolená s tvárou obrátenou na svojho milenca. Z očí jej stekali slzy. „Áno. Milujem jeho.“ Pustila zbraň a zavrela oči.
Bez zmeny v tvári sekol. Jej hlava sa odkotúľala k hlave mŕtveho muža. Z jej tekala vytekala krv, ktorá vrahovi zmáčala topánky. Ale bolo mu to jedno.

„Ona bola posledná. Pre mňa už lepší život neexistuje. Rozhodla za mňa. Keď ja nič nemôžem mať, nebudú to mať ani iní...“ Otočil sa a so zakrvavenou katanou kráčal preč. Ani sa už neobzrel tam, kde skončili jeho sny. Kde zvíťazili tie dve slová. Závisť a žiarlivosť...

Poznámka:

Dnes som zistila, že tie dve potvory sú aj vo mne. A rastú každým okamihom.
Čo ma veľmi mrzí. Neviem sa ich zbaviť. Alebo potlačiť...
Tak som tú skúsila aspoň takto.
Ale nepomáha to.
Zvláštne. Je to úplne hlúpe, ale také ľudské. Závidieť niekomu, žiarliť na jeho život a všetko, čo sa v ňom udeje, čo on má...
Tieto slová dokázali za tie roky, čo ľudstvo existuje napáchať toľko zla. Som zvedavá, koľko toho ešte stihnú urobiť...
Keby boli ľudia silnejší a nepodľahli by im tak ľahko. Teda aj ja. To by sa nikdy neudialo. Ale to je zase len to keby... Neznášam to slovo...

Snáď neskončím ako moja hlavná postava... Budem každého nenávidieť, nikomu nebudem nič priať... Zlá budúcnosť...