First time

First time
Akira, neschopný pohybu, zmrazene a bez dychu sledoval ako Ran padá na zem proti jej vlastnej vôli. Na okamih, pred tým ako ich rozdelila dalšia rozvírená vlna prachu , zazrel v očiach mladej bojovníčky jasne zreteľné odhodlanie a rozhodnosť. Vzápätí na to počul spev čepelí, no nie taký aký si zvykol počúvať za posledné roky. Čepele týhcto mečov sa priam škriepili. Túto ich hádku prerušil praskavý zvuk lámajúcich sa kostí a nasledujúci výkrik posledného z ich prenasledovateľov.

,,Prekliaty vietor. “ Rozvírený prach nie a nie sadnúť. Akira sa zotavoval ale ešte stále nebol schopný vstať a ísť na miesto posledného boja. Začínal mať starosti o Ran. Vedel, že tiež bola tažko zranená ale poznal jej schopnosti, ako bojovníčky tak regeneračné, a nepáčilo sa mu, že ho takto necháva v obavách čakať. Už len chvíľu a mohol by sa ísť pozrieť. Je ponižujúce, že on, ustanovený ako jej ochranca (aj keď v podstate to znamená skôr spoločník alebo spolubojovník) tu takto leží a čaká. Čaká kým uvidí siluetu ženy, ktorá zasadila posledný úder tejto bitky.
Zrazu ju zbadal. Kráčala k nemu malými krokmi a pri každom z nich sa prevažovala zo strany na stranu. Nečakane zastonala a zviezla sa na zem.
,,Ran? “ Žiadna reakcia. ,,Ran! “ Akira sa k nej po štvornožky začal plaziť. Dovolil si sadnúť až keď bol pri Ran a skontroloval jej životné funkcie a uistil sa, že všetko sa dá čoskoro do poriadku. Bola nepekne zranená a veľmi ťažko dýchala. Niektoré jej rany neboli ešte uzatvorené a jasne to dávali najavo pravidelne prichádzajúcimi návalmi krvi pri každom údere jej srdca. Ale na menších rezných ranách, ktoré sa už pomaly začínali zatvárať, bolo už postupne vidno, že jej regeneračné schopnosti sú stále také aké majú byť. Hlavu jej podložil svojím plášťom a čakal kým obaja budú v stave schopnom presunu do bezpečia lesa.

Sedel pri mladej žene, natiahol ruku a jemne pohladil čelo podvedome zvraštené bolesťou. Možno sa mu to len zazdalo, ale mal pocit, že jej hebká pokožka vlasmi uchránená pred blatom a krvou sa trochu uvoľnila. Ran niečo v silodarnom spánku zamumlala. Akira jej nerozumel, no usúdil, že obaja sú v dostatočnej kondícii na opustenie bojišťa, miesta kde sa po dlhom úteku stretli so svojimi prenasledovateľmi. Akira opartne zobral Ran do náručia a vydal sa smerom k lesu.

Ran cítila slabé pálenie po celom tele a o dosť silnejšie v ľavej nohe a boku. Bol to jasný dôkaz, že žije a jej bunky sa horlivo obnovujú. Pokúsila sa otvoriť oči ale jej viečka sa vzpierali a ona to nateraz vzdala. Postupne si uvedomovala, že počuje jemný šum. Bol to vánok, čo sa pohrával s lístkami stromov všade naokolo. Musela byť v lese. Zrazu ňou trhlo a nasilu otvorila oči.
Kde je Akira? Ako sa sem dostala? Prebehlo jej mysľou. Vzápätí si uvedomila, že to, očo sa opieranie je strom a tiež, že ju slabo objíma jeden pár rúk.
,,Akira? “ Ticho. Trochu sa naklonila na jednu stranu a pootočila hlavu v pokuse presvedčiť sa. Bol to samozrejme on ako usúdila už predtým aj podľa jeho jazvy na pravej ruke ale mala silné nutkanie pozrieť sa na jeho tvár. Vidieť jeho privreté viečka a jemne pootvorené pery. Jeho tmavomodré vlasy, kroté neboli schopné zakryť špicaté uši. Zhlboka sa nadýchol a otvoril oči. Zahľadel sa Ran do hĺbky jej očí a chvíľu tak zostali pokým to už nevydržala a sklopila zrak prvá. Nechápala ten zvláštny pocit. Zmes nervozity, šťastia a strachu. Ostražito pozrela hore. Pohľadom skúmal celé jej telo.
,,Hej! “ Celá červená sa od neho rázne odsunula.
,,Ospravedlňujem sa. Ale poznám ťa natoľko, že viem, že tvoje telo samé mi skôr pravdivo povie ako sa cíti ako tvoje pery. Tie všetko vždy zľahčujú a ja odmietam pokračovať v ceste pokiaľ nebudeš stopercentne zotavená nakoľko som za teba v niektorých veciach do istej miery zodpovedný. “
Čo je to za pocit? Pálenie líc a šteklenie v žalúdku. Prečo sa mi páči, že má o mňa starosť?
,,To nie je pravda, že zľahčujem fakty. Len proste neberiem všetko tak prestrašne vážne a zbytočne sa nezaoberám detailami tohto typu. “ Ran začala vstávať. ,,Trošku sa rozhýbem a môžeme ísť. “
,,Povedal som, že sa nikam ešte nejde. “
,,Ale som v pohode, takže áno, ide. Ako si povedal predtým. A ako môžeš vidieť.....aahm! “ Akira jej odzadu obtiahol driek pravou rukou a silno ju pritiahol k sebe. Rýchlo od neho odvrátila tvár ale on si aj tak stihol všimnúť jej grimasu značne dávajúcu najavo bolesť.
,,Tak teda ako som povedal. “
,,Čo si myslíš, že robíš? “ Ran ho odstrčila a otočila sa mu chrbtom. V prvom momente keď to spravil... Aaaa! Nie, nepáčilo sa mi to! Ani na okamih! Cítila sa unavene a trochu zneistela na chodidlách a zakolísala.
,,Prepáč, ale nedala si mi na výber. Dobre vieš v akom som postavení. “ Otočila sa mu tvárou. ,,To je v poriadku. Len som to proste nečakala.“ Podišla k stromu a sadla si na zem a objala si kolená. Akira si sadol vedľa nej.
,,S dovolením. “ Pravou rukou ju objal okolo pliec a ponúkol jej tak pohodlnejšiu polohu na odpočinok, čo Ran prijala a oprela sa o neho a on ju prikryl svojím plášťom.
,,V noci je zima. “ Vysvetlil jednoducho. Ran len mlčky prikývla a ostala ako bola. Cítila sa zvláštne. Táto poloha pre nich nie je nič nezvyčajné no mala pocit, že tentoraz je to akési odlišné. Na druhej strane tiež je pravda, že toto je prvý muž, ktorý si aj napriek môjmu postaveniu dovolí urobiť takmer všetko čo chce (v rámci slušnosti). Prvý, ktorý sa ku mne správa proste ako k seberovnému, no, niekedy skôr nadradene. V slabom polospánku mierne podvihla kútiky úst v jemnom úsmeve. Žiadne formality a oslovenia, ktoré tak neznášam. Na jeho prístup som si už dávno zvykla, takže až teraz, keď sa nad tým spätne zamyslím mi to príde tak iné. Mohlo by byť kvôli tomu možné, že by ma priťahoval? Vždy sa o mňa stará a je pri mne keď ho potrebujem. Stále musí byť kvôli mne v pozore čo, kedy bude treba spraviť. ,,Prepáč. “ povedala jemným hláskom.
,,Čo by som ti mal prepáčiť? “ Milo sa pousmial. V tom pochopila. Nevedela koľko ale niečo musela povedať nahlas.
,,Ach... to nič... len som sa zamyslela... “ Nič na to neodpovedal. Namiesto toho si začal vyhmkávať príjemnú melódiu.
,,Pospi si trochu, “ povedal nečakane. A tak som sa nechala unášať hlbšie a hlbšie do ríše snov sprevádzaná príjemne hlbokým tónom jeho hlasu.
Akira si všimol, že Ran už slabo odfukuje. Skúmal kontúry jej tváre. Jej oči, nos, pery. Jej hebkú pokožku tváre, ktorú miestami prerušovali pramienky vlasov, čo mu nedalo a s jedným z nich sa začal pohrávať. Na chvíľu sa zamyslel a potom palcom ruky, ktorou ju objímal sa dotkol jej teplých pier. Pokožkou prstu cítil jej dych. Pomaly k nej sklonil hlavu a jemne ju pobozkal. Na chvíľu si myslel, že ju prebudil ale ona sa len väčšmi pritúlilana jeho hruď. So šťastnými ale trochuvyčítavými pocitmi zatvoril oči, hlavou sa oprel o kmeň stromu a tiež zaspal.

Ran sa ráno prebudila ešte stále v Akirovom objatí. Trochu sa zamrvila a pozrela na neho. Zamyslene hľadel kamsi do hĺbky lesa a usmieval sa. Po chvíli si všimol, že Ran je už hore.
,,Prepáč, zobudil som ťa? “ Mlčky s jemným úsmevom pokrútila hlavou a začala vstávať. Akira ju predbehol a pomohol jej na nohy aj jej.
,,Ďakujem. “ Odvrátila tvár v snehe skryť objavujúcu sa červeň.
,,Deje sa niečo? “
,,Mohla... mohla by som ti niečo vrátiť? “
,,Vrátiť? “ Jeho výraz bol dokonale nechápavý.
,,Len takú drobnosť. Ale aj s úrokmi. “ Bolo na ňom vidno, že sa mu nepáči, že nevie prísť na to, o čo ide aj napriek veľkej snahe pochopiť to. ,,Toto. “ Ran podišla o krok k nemu, chytila ho za ramená, zaklonila hlavu, postavila sa na špičky, zatvorila oči a jemne ho pobozkala. Keď sa uistila, že sa neodsunul ani ju nezastavil venovala mu vášnivý bozk a on jej ho opätoval. ,,To bolo ďakujem za včera. “ Usmiala sa. Akira v náhlom zamyslení jemne zvraštil obočie.
,,Ale je mojou povinnosťou byť vždy pri tebe. “
,,Myslela som skôr bozk za bozk. “
,,Ty si... “ Široko sa usmial, silno ju objal a daroval jej svoju vlastnú odplatu. Ako povedala, bozk za bozk.