Existuje?

Ty naozaj existuješ? Nikdy som v teba neveril. Bral som ťa ako samozrejmosť, nie ako niečo hmateľné.

Vždy som premýšľal nad tým, čo bude, keď to príde. Som rád, že už to nastalo a je to takéto. Nádherné.

Vedel som, že raz sa to stane ,ale ani v tých najtajnejších snoch som si nemyslel, aký tomu budem rád. Každý tým raz prejde, a konečne aj ja.

Si nádherná. Pomaly ku mne kráčaš, celá pri tom žiariš. Aj keď ti nevidím do tváre, viem že si krásna. Cítim to.

Máš na sebe tie najkrajšie šaty, aké som kedy videl. Len vyzdvihujú tvoju nadpozemskosť. Pri každom tvojom pohybe sa mierne zavlnia a málinko zacinkajú. Neviem, čím to je, ale úplne ma to hypnotizuje.

Už si skoro pri mne. Vidím tvoju tvár. Mal som pravdu. Tvoje nádherné modré oči sa mi zabodávajú do srdca a nechcú odtiaľ odísť. Vidím že sú trochu smutné, čo veľmi nechápem. Ja som šťastný.

Tvoje krásne plné pery sa usmejú a ja mám chuť tancovať a spievať. Ale nemôžem. Telo neposlúcha. Ešte je ako keby zmrazené od tvojho príchodu.

Vystieraš ku mne ruky a ja na ňu nemo hľadím. Kam teraz pôjdem? Čo bude so mnou? Zmocňujú sa ma pochmúrne myšlienky.

Nakloníš sa ku mne, vidím ti v očiach slzy. Prečo plačeš? Pobozkáš ma a mne tým vlievaš silu do tela. Postavím sa a chytím ťa za podávanú ruku. Spolu kráčame do diaľky bez určenia cieľa. Kráčam s tebou, mojou družkou a životnou láskou. Mojou múzou.

Už na nič nemyslím. Všetko stráca svoj zmysel. Jediné, čo mi tkvie v mysli je to, že idem s ňou. Niekam. Onedlho sa stratíme v diaľke. Ja a moja nevesta. Ja a Smrť.