Dni potom - 01

Krv! Krv! Všade je cítiť krv! Čo sa to tu deje? Kde sú všetci? Je tu strašné ticho! Niekoho kroky sa ozývali duto po zemi, ako bežal smerom do veľkého domu. Kde je Saika, Miki a mama?
Postava bežala a bežala, až zastala pred dverami do hlavnej časti domu. Pomaly ich roztvorila a vstúpila dnu.
„Preboha!“ Zhíkla a prikryla si ústa rukou. Miestnosť bola celá červená od krvi. Všade boli kúsky tiel, po zemi, po posteli, skriniach. Prešla izbou až k oknu, aby ho otvorila a vpustila dnu čerstvý vzduch.
„Nieeeee!“ Vykríkla a pomaly sa zviezla na zem. Zbadala vonku na tyči trčiacej z okna napichnutú hlavu svojej matky a svojich sestier. Naplo ju a otočila sa, že ide vracať, keď tu zrazu začula hlasné kroky smerujúce k nej. Rýchlo sa šuchla pod posteľ a stihla to len tak tak, lebo osoba už vošla dnu. Videla len čierny plášť s červeným lemom.
Postava kráčala k oknu a potichu sa zasmiala, keď videla, čo je to vonku. „Vyzerá to pekne.“ Povedala a otočila sa. Osoba, skrývajúca sa pod posteľou, zrazu zaúpela, vonku sa totiž zablyslo a ona zbadala v odraze zrkadla, ktoré ležalo na zemi, tú tvár. Tvár osoby, ktorá jej zničila rodinu. Muža, s jazvou cez pravé líce. S vlasmi čiernymi ako uhoľ. Ten sa nadýchol, uškrnul sa a odišiel.
Prešlo pár minút a osoba vyliezla spod postele, sadla si na ňu a rozplakala sa. Ako to mohol spraviť? Veď ho ani nepoznali. Prečo? Teraz, keď boli konečne šťastní. Aj mama bola konečne šťastná, po tom, ako zomrel ocko. Prečo sa to muselo stať? Pomaly ako starena kráčala ku kusom svojej rodiny a pomaly ich začala zbierať.
Potom vyšla von, zvesila hlavy svojich príbuzných a išla ich pochovať do záhrady. Keď dokončila po niekoľkých hodinách náhrobky, postavila sa k nim a povedala: „Ako tu teraz stojím, prisahám vám, že toho muža jedného dňa zabijem. Preto sa stanem tou najsilnejšou ženou na svete, nikto ma nepremôže. A to znamená,“ povzdychla si, „že musím prestať myslieť na svoje city. Iba by ma to od toho zdržovalo.“
Otočila svoj pohľad na hrob svojej matky. „Prepáč mi to, ja viem, učila si nás byť dobrými, ale ja to musím porušiť. Inač by som ho nemohla zabiť. Nikdy.“ Zaklonila hlavu dozadu, pozrela sa na jasnú oblohu a: „Nájdem ťa, nech si už ktokoľvek a tvoju hlavu si vezmem ako suvenír.“ Usmiala sa a odkráčala späť k domu, nájsť nejaké zvitky svojej rodiny o tajných bojových informáciách. Vedela, kde sú. Ocko ich mal vždy zamknuté u seba.

Po rokoch.

„Heeej! Čo to tu je? Kto si myslíš že si, slečinka? Zabijeme ťa jednou ranou, ak nám nedáš, čo chceme.“ A niekto sa odporne zarehotal.
„Tak zabijete? Hm, to mi je ľúto. Vlastne,“ odfúkla si, „ani nie.“ Pomaly vytiahla katanu a zrazu zmizla.
„Kde je? Kam sa vyparila?“ Muži, predtým stojaci okolo nej začali nervóznieť.
Vtom sa niečo zablyslo a hlava jedného muža sa oddelila od jeho tela. Krv ich celá postriekala a oni tam len stále a zízali, ako sa to mohlo stať.
Chlapi sa zomkli k sebe, ale to im veľmi nepomohlo. Ledva tak urobili, padol ďalší. Katana mu prebodla srdce.
„Prosím ťa prestaň!“ Vodca si kľakol na kolená a prosil ju nech im dá pokoj.
„Nemôžem.“ Odvetil pokojný hlas a ďalší člen jeho bandy padol mŕtvy na zem. „Keby som teraz prestala, mrzelo by ma to. Že som niekoho, ako ste vy, nechala žiť.“
Zjavila sa pred ním a pomaly k nemu kráčala. „Zomri!“ A skôr než sa vôbec postavil, už jeho hlava skĺzala dole, ako jeho prvému mužovi. „Bože, to je bordelu,“ povzdychla si otrávene, keď videla, koľko špiny narobila tá krv. „Pozrela sa na svoje oblečenie: „Hm, takže je to v pohode. Už žiadne fľaky. Aspoň bude menej čistenia.“ Tak teraz sa vydám tam, kde som o ňom naposledy počula. Ešte že má tú jazvu. Aspoň sa ľahšie hľadá. Potom vyskočila a zmizla v rannej hmle.