Čo je to za život?

Byť Shinobim je také kruté...
Vidieť priateľov, ako umierajú...
Nemôcť im pomôcť práve vtedy, keď to najviac potrebujú...
Prečo je to tak?
Prečo sa to muselo stať aj mne?
Nikdy by som si nebol myslel, že...
A predsa som to nezvládol...
Umierajú... Jeden po druhom...
Veľkí bojovníci, ktorí našli silnejších súperov...
Ale práve preto by to malo byť tak, že v poslednej chvíli by sme im mali pomôcť... Oni nám...
A nie že nasleduje smrť...
Pre neschopnosť...
Pre to, lebo som nič neurobil...
Nechcem to! Nemôžem sa na to dívať! Cítiť tú bolesť!
Chcel by som byť na ich mieste... Lebo viem, že za to môžem ja...
Prečo umierajú vždy tí najlepší? Ktorí za sebou toho toľko nechajú? Ktorí budú toľkým chýbať...

Bežím... Utekám za ním... Vidím, ako padá a ja to nestíham... Zabíja ho... On trpí...
A čo ja? Mne nie je nič... Lebo ma ochránil...
Nenávidím sa za to...
Mám byť silný, ale ako? To by som nemohol mať srdce... A to ja nanešťastie mám... Prial by som si mať namiesto neho kus ľadu, alebo kameňa... Aby som nič necítil...
Mohol sa pred všetkým obrniť...
Bol by zo mňa lepší shinobi...
Pretože shinobi nesmú mať pocity... Musia len poslúchať a zabíjať...

To znamená, že ja ním nie som a že som ho sklamal. A nielen jeho... Všetkých...
Pozerám sa okolo seba. Každý bojuje s neľútostným výrazom na tvári...
Sústredí sa na svoju úlohu... Ničiť a zabíjať...
Som ja výnimka? Ktorá potvrdzuje pravidlo?
Som? Nie som? Neviem...
Ja to nepoznám... A nemá mi to ani kto povedať...

Ani on. Môj priateľ, učiteľ... Moja rodina...
Umiera... A za ním ďalší a ďalší...
Tečú mi slzy, trpké a slané... Nevnímam ich, ani to, že na mňa hľadia ostatní... Je mi to jedno... Viem, že som slabý... Nepatrím sem...
Ale, on... On mi vždy vravel, že shinobi bez citov, bez srdca, bez seba samého nie je správny bojovník... Lebo myslí len na seba a nie aj na ostatných...
Tak potom neviem...

Ja... Ja chcem byť taký ako on... A on predsa miloval... A bol pritom aj vynikajúci shinobi... Možno mám ešte šancu... Možno ním budem aj ja dobrý. Možno ako on...
A možno nie... Skončím niekde, sám a slabý...

Ale nie som taký už teraz? Vyzerá to tak, že áno... Keď už aj ty ma opúšťaš... A zase si za to môžem len a len ja...
Prepáč mi to... Prepáčte mi všetci... Že som nestihol... Že sa toto všetko stalo pre moju chybu...
A ja...
****

„Prestaň, vidím ti na tvári, čo si myslíš a nie je to tak... Ty si skvelý shinobi, tak ním aj ostaň. Máš dobré srdce a to sa cení.“ Usmial sa zakrvavený muž. „Vieš, nik nie je dokonalý... Toto nebola tvoja vina... A aspoň si z toho niečo vezmeš...“
„A-ale, keď ja som ťa skl...“
„Nie! Nesklamal. Som na teba hrdý. Si mi ako syn, ktorého som nikdy nemal... Ďakujem ti za všetko... Teraz sa ty postaráš o ďalšiu generáciu... Zbohom...“ Zavrel oči a veľký shinobi poslednýkrát vydýchol...
„Nie...“ Cez slzy zašepkal mladík... „Ale neboj sa, viac sa to nestane... Ja... Ty... Ja ti za všetko ďakujem... Už nikdy nebudem pochybovať. Lebo potom... Potom by za to zase niekto zaplatil životom... A to už nedopustím... Nie, shinobi sú silní... A ja som tiež!“
Pozrel ponad mŕtve telo, ponad planinu a v diaľke zbadal vychádzajúce slnko... Nový úsvit prináša aj nové cesty...

Poznámka:

Áno, zase taká smutná...
Tak ale čo už...
Hm, ten koniec... No slnká ma akosi priťahujú...
Ja som si tam niekoho dosadila. Možnože aj vy...