Červený kód: Lucifer! 13

„Takže... Ty by si chcela môjho Lala pre seba, hej?“
Marisa ten studený tón veľmi dobre poznala. Preto vedela, že je zle. Zvádzala vnútorný boj. Stalo sa len málokedy, že natrafila na niečo, z čoho nedokázala vyťažiť. Hneď ako prvý raz začula o Drei, jej nos vycítil, že s ňou budú problémy. Bola odhodlaná sa im vyvarovať. Zo začiatku sa jej to úspešne darilo, no prednedávnom sa to začalo akosi kaziť. Cítila, akoby strácala kontrolu. Keď Dreu spoznala, zapáčila sa jej a tam sa to všetko začalo k zlému obracať. Pocit náklonnosti ničil bezcharakterný a citovo nezainteresovaný prístup, aký vyžadovalo jej poslanie medzi ľuďmi. Nemohla byť na žiadnej strane, iba na strane zákazníka. Nikto jej nezaplatil, aby sa stala Dreiným strážnym psom.
Marisa však nebola celkom z kameňa. Občas sa stalo, že niekomu pomohla a potom to sama pred sebou zapierala, aby uverila, že jej prísne pravidlá, ktoré si sama stanovila, ostali neporušené. Stávalo sa jej to spravidla s Tobiasom, ktorý k nej ešte nikdy v živote nezavítal inak ako celkom švorc. Raz síce prišiel opitý, no ani vtedy pri ňom nič nenašla. On bol však už u nej akýsi výnimočný prípad. Toby o tom ani len netušil, no stal sa stelesnením príslovia : výnimka potvrdzuje pravidlo. Marise sa to však pred Tobim darilo úspešne tajiť. Nechcela si ani predstaviť, aké využívanie by sa rozpútalo, keby sa to dozvedel.
Marisa teda odmietala mať dve výnimky a božechráň aby boli hneď tri s Lalom na čele. Lenže tí traja sa v jej očiach nepekne spájali do jedného komplikovaného problému. A to znamenalo, problému, z ktorého sa nedá ťažiť. Neboli to výhodní zákazníci, práve naopak, spôsobovali len ťažkosti. Uvedomila si to, keď k nej Dreu priviedla Elizabeth. Útočisko bežne neposkytovala, a keď aj, tak jedine za peknú sumičku. Keď Drei dovolila ostať zadarmo, zistila, že do toho už celkom spadla. Nachádzala sa v strede situácie, ktorá jej nič nepriniesla. Aby mala lepší pocit, zaviazala Elizabeth vďačnosťou, no to bolo primálo.
A teraz, Marisa znovu stojí z oči v oči situácií, ktorá od nej žiada ďalšiu nezištnú pomoc. Nezištná pomoc, myslela si, kým nenápadne vyťahovala svoj maličký mobil. Nezištná pomoc, och, ako to slovné spojenie len nenávidela...

„Tobo! Prečo si mi nechcel pomôcť na tom teste? Čo to do teba vošlo? Už týždne sa so mnou nerozprávaš! Čo do pekla som ti urobil?“
Lalo bol pohoršený a už mal po krk tohto večne mrzutého a mĺkveho Tobiho. Kráčali po kamienkovom chodníku späť k intráku a tešili sa, že majú konečne po škole, aj keď na to veľmi nevyzerali.
„Dobre, dobre, ako myslíš, kamoš,“ hundral nazlostene Lalo. „Ale keď budeš niečo potrebovať ty...!“ Jeho vyhrážku prerušilo vibrovanie mobilu vo vrecku jeho nohavíc. Podráždene ho vytiahol, a keď pozrel na displej, od prekvapenia až zastavil.
Toby tak automaticky spravil tiež. Zvedavo hľadel na Lalovu tvár a tá keď sa skrútila do čudnej grimasy, hneď sa naklonil, aby videl to čo on. „Čo je to?“ pýtal sa.
„Kristepane, ja som dostal esemesku od Ucha,“ povedal Lalo vyvalene, kým hľadel na odkaz, že má prijatú správu od M.
„Na čo čakáš? Pozri sa! Niečo také sa stáva raz za život!“
To si Lalo dobre uvedomoval. Rýchlo ťukol do displeja a prečítal si tri slová.
Druhé poschodie. Bež.
„Hej, Lalo! Lalo! Šiblo ti?! Kam utekáš?!“

Drea zvreskla, keď jej vlasy chytil plameň. Kristy od nej ihneď odskočila a tri dievčatá, ktoré ju držali, tiež. Drea neverila, že to tá šialená skutočne spravila. Keď ich prvý raz zazrela, tušila, že sa stane niečo nepríjemné, no myslela si, že to skončí maximálne vyhrážaním, alebo nejaký slabším zastrašovaním. Nikdy by jej ani na um nezišlo, že sa stane niečo takéto strašné.
„Hej! Vy tam!“ ozval sa krik. „No do riti!“
Lalo práve vtedy prekonal rekord v rýchlosti bežania po schodoch, ktorý zatiaľ držala Drea. Bleskovo si stiahol bundu a hodil jej ju na hlavu ešte skôr, ako k nej pribehol. Našťastie, trafil sa a plameň, čo jej olizoval vlasy sa hneď udusil.
Už bol pri nej. Schytil ju za plecia a uistil sa, že už nehorí. Počul jej tiché vzlyky, tak jej svoju bundu radšej ani nesťahoval z tváre. Pomaly sa otočil... a pozrel na Kristy.
„Lalo... ja...“ Bála sa. Oči mal plné zúrivosti, rovnako ako keď ho videla mlátiť neznámeho chalana v bufete. Kristy pred tým vražedným pohľadom zacúvala.
„Lalo!“
To dobehol aj Toby. Zastal uprostred schodiska a zarazene hľadel na výjav pred sebou. Nerozumel tomu, čo sa presne stalo, no podstatu z atmosféry pochopil. Preto sa ani veľmi neprekvapil, keď videl, ako Lalo rázne prikročil ku Kristy a strelil jej takú facku až padla na zem.
Toby si povzdychol. No keď začul tiché fňukanie, ktoré však nepatrilo Kristy, znovu spozornel. Uprene sa zadíval na kôpku nešťastia zakrytú Lalovou bundou a do nosa mu udrel smrad spáleniny. Zrazu akosi hnev ovládol aj jeho. Až zaťal päste, keď si uvedomil, čo tie baby Drei vyviedli.
Lalo s Kristy už viac nemienil strácať čas. Nikdy. Otočil sa od nej preč, no predtým ešte hodil pohľadom po Marise. Pomyslel si, že určite pochopí.
Pochopila a prikývla.
Vrátil sa ku Drei, zdvihol ju na ruky presne tak, ako to urobil aj pred pár týždňami a potom bez slova vyrazil dolu schodmi smerom k Tobimu.

„Kam ju chceš zobrať?“ spýtal sa Toby Lala, keď vyšli zo školy. Drea poslušne čušala ako dobré malé dievčatko, len čo si občas potichu smrkla.
„Do kotolne,“ odvetil mu Lalo. Už aj zamieril dozadu za školu a nie ku kamenistému chodníku, ako zvyčajne. Cítil, ako sa mu dievča v rukách trasie a to mu do žíl vháňalo ešte viac hnevu. Myslel na to, že mal Kristy poriadne zbiť a nie jej len jednu vyťať. Nie len že by si to zaslúžila, ale aj by sa mu viac uľavilo.
Toby zbehol dolu strmými schodíkmi a odsunul ťažké dvere do kotolne. Predtým sa však poriadne poobzeral, no bola to zbytočná námaha, pretože dobre vedel, že v piatok po vyučovaní by sa okolo školy nepotuloval už nikto, kto má aspoň trochu rozumu. Keď Lalo vniesol Dreu dovnútra, Toby dvere znovu zatvoril.
Lalo nohou kopol do stoličky oproti Marisinmu stolu a tým ju k sebe natočil. Sklonil sa a pomaly do nej Dreu položil. Obaja chalani si pred dievča čupli vedľa seba. Lalo zdvihol ruku, chytil svoju bundu a opatrne ju Drei stiahol z hlavy.
Predstavoval si dačo obludné. Holohlavú príšeru s očernetou tvárou alebo hlavu s dvoma troma trsmi spálených vlasov a krvavou kožou. Preto, keď uvidel krásnu dievčenskú tvár, akurát trošku zaslzenú a vlasy, úžasne červené ako si ich pamätal, musel sa usmiať úľavou. Drea bola v poriadku. Bola síce pravda, že dlhočizné vlasiská neboli ako pred tým, no nezničili sa úplne. Siahali jej po plecia a mali čierne obhorené konce. Horšie však vyzerali popáleniny na krku.
Toby a Lalo si ju ani poriadne neobzreli a už sa ťažké dvere za ich chrbtami otvárali znovu.
„Tak, ako? Je to veľmi zlé?“ Marisa za sebou dvere so strašným treskotom zabuchla.
„Bože, tichšie, veď nás tu nájdu!“ vyštekol Toby, lebo sa pri hluku zľakol.
„Hovor so mnou normálne, ty hlupák! Ja som tu doma, viem čo mám robiť. Nikto nás nenájde, lebo tu až absolútne nikto...“ Marisa sa zarazila v strede vety, keď jej oči spočinuli na Drei, „nezostal,“ dokončila. „No,“ vyhlásila hneď spokojne, „mohlo to byť oveľa horšie.“
„Prečo si jej nepomohla hneď?“ oboril sa na ňu Lalo. „Nemuselo sa stať vôbec nič.“
„Naozaj sa mi nepáči, ako so mnou vy dvaja hovoríte,“ zasipela nepríjemne. „Čo som asi tak mohla spraviť proti všetkým naraz? Veď by ma podpálili tiež.“
Drea sa pri slove podpálili jemne strhla. Lalo sa k nej hneď otočil a pozorne sa na ňu zahľadel. Ona mu pohľad na chvíľku opätovala, no potom oči rýchlo sklopila.
Marisa prešla okolo nich a sadla si za svoj stôl. Povzdychla si, nahla sa a po chvíľke vytiahla lekárničku. Aj ona si všimla Dreine popáleniny. „Tak sa ukáž,“ povedala. „Bolí ťa to, však?“
Drea sa ani nepohla.
„Asi je v šoku,“ zamudroval Toby. „Treba jej vlepiť?“
„Tebe vlepím, Tobo. Buď už konečne ticho.“ Lalo opatrne natiahol ruku k Dreinej tvári a celkom zľahka jej prebehol bruškom ukazováka po líci.
Drea akoby sa prebrala. Mykla sa a zhlboka sa nadýchla. „Čo... čo to... Kde sme?“ vypadlo z nej.
„V starej kotolni,“ vysvetlil jej Lalo pokojne. „Marisa ti pomôže. Nechaj ju, aby ti ošetrila rany.“
Drea sa prekvapene obzrela cez plece. „Ma...Marisa?“ zajachtala. „Veď ty si tiež...“
„Ona ťa zachránila,“ vysvetlil znovu Lalo. „Dala mi vedieť, čo sa deje.“
Drea sa k nej otočila celým telom, a keď uvidela, že dievča už drží v ruke vatičku, priklonila sa k nej bližšie, aby sa dala ošetriť. Bolestivo sykla, keď sa jej vata rany dotkla.
„A prečo práve tebe? Čo nie sú na škole iný záchrancovia?“ pýtala sa podráždene, no na Lala nepozrela. V jej hlase zaznievalo veľa irónie.
„Zdá sa, že nie.“
„Aké šľachetné...“
„Hej, mala by si byť viac vďačná a menej odporná. Veď som ti pomohol či nie?“
Drea chvíľku mlčala. Keď jej Marisa popáleniny natrela a potom zalepila, Drea sa predsa len otočila.
„Dobre,“ povedala a pozrela Lalovi do veľkých hnedých oči. „Máš pravdu. Ďakujem. Znovu,“ dodala.
„A mne sa kto poďakuje?“ zvolala nespokojne Marisa. „Len nechcite, aby som vám to všetko naúčtovala, lebo to by ste splácali do konca života! Všetci traja!“
„Prepáč,“ ozvalo sa trojhlasne. „Ďakujeme, Marisa.“

„Drea!“ zvolala Ashley, keď konečne zbadala kamarátku vchádzať do internátnej izby. „Kde si toľko bola? Ako to s tou matikou dopad...“ Hlas jej postupne klesal, ako videla dovnútra vchádzať najprv Lala a potom Tobiho, až jej úplne stíchol. Vyvalila oči. „Čo...čo sa stalo?“ zajachtala.
„Ash, prepáč mi to,“ povedala Drea. „Ten výlet... prepáč, ja asi nepôjdem.“ Videla, že Ashley je už nachystaná, pobalená a netrpezlivo na ňu čaká.
„Čo to má znamenať? A Prečo?“ čudovala sa. Bola príliš prekvapená.
„Stala... stala sa mi taká...nehoda,“ dostávala zo seba Drea. „A tuto chalani... mi pomohli.“
„Drea?“
Keď si Drea pomaly stiahla z hlavy kapucňu svojho svetra, Ashley zhrozene zhíkla a zakryla si ústa oboma rukami.
„Drea!“ Rýchlo sa k nej prihnala a zúfalo ju chytala za konce zhorených vlasov. „Čo sa ti to stalo? To je také strašné, také strašné...“ Ashley mala v očiach slzy. „Tvoje vlasy. Tvoje krásne vlasy. Och, preboha, čo teraz, čo teraz?“
„Tak dlho rástli,“ neubránila sa fňuknutiu ani Drea. „Chúďatká.“
„Drea!“ zvolala zrazu zhrozene. Oči plné súcitných sĺz jej kmitali medzi ňou a dvoma chalanmi za jej chrbtom. „Hádam ti to niekto...?“
„Tá šialená,“ zažalostila Drea a Ash objala. „Jeho baba!“
„Bývalá,“ dodal Lalo.
„Och, čože?! Tá hnusná mrcha?!“
Drea ešte Ashley nič škaredšie povedať nikdy nepočula.
„Tá!“
„To je tvoja vina, ty nadutý pako!“ Ashley ponad Drein chrbát nahnevane ukázala na Lala. Naozaj sa rozbiehala.
„Moja?“ prekvapil sa.
„A koho iného? Keby si jej nebol pomohol, tak ťa zmlátim! A aj teba zmlátim!“
„Mňa?“ spýtal sa zaskočený Toby. „A prečo?“
„Lebo stojíš hneď vedľa neho!“
„Len pokoj, pokojne, Ash. Vidíš, naozaj mi pomohli a odprevadili ma a...“
„Prefackali Kristy,“ doplnil znovu Lalo.
„Áno! Vidíš? Nemusíš ich biť.“
„Dobre, dobre. Ale Lizzy ich zmláti určite!“
„Ash, prosím, kvôli mne tu nesmieš ostať, áno? Rodičia ťa čakajú.“
„Čože? Ale...“
„V žiadnom prípade ti nedovolím ostať, ak je to iba kvôli tomu, čo sa mi stalo, chápeš?“
„To vôbec nie je preto. Ja, ja, ja, ja musím sa učiť. Áno, musím sa veľa učiť tak som sa rozhodla, že...“
„Toby, že jej pomôžeš odniesť veci na parkovisko?“
„A nezmláti ma?“
„Nikam nejdem!“
Drea ju vytlačila von z izby a Tobimu napchala do rúk jej ťažkú tašku. Vyklonila sa z dverí von a mávala jej. „Dobre sa zabav!“ Keď obaja konečne zmizli za rohom, Drea sa otočila, zatvorila dvere a hlasno si povzdychla. Privrela viečka a unavene sa oprela o stenu. Myslela na to, aký bol dnešok otrasný. Chcela sa len zvaliť do postele a na nič nemyslieť.
Keď znovu otvorila oči a rovno pred sebou uvidela Lala, zľakla sa, až vykríkla.
„Čo jačíš?“ Lalo až nadskočil.
„Úplne som na teba zabudla,“ vypadlo z Drey.
„Tak to vidím,“ zaškeril sa.
Drea na jeho úsmev chvíľu nechápavo hľadela. Čudovala sa, čo za pocity sa ženú jej telom.
„Znovu som ťa zachránil,“ povedal jej potichu. „Nezaslúžim si odmenu?“
Drea od neho prudko odvrátila hlavu a pozrela inam. Už zase začína, pomyslela si.
„Keby som tak nebežal... teraz by si vyzerala celkom inak...“
„Už som sa ti predsa poďakovala,“ odsekla Drea, keď na neho znovu pozrela.
„Ale iba slovami...“
Odsotila ho, keď sa k nej naklonil. Rozrušene vydýchla a vpochodovala ďalej do izby. Lalo za ňou pozeral.
„Zase to robíš. Prečo ma nechceš?“
„Si strašný! Najhorší chalan, akého som kedy stretla! Pozri, čo si urobil s Kivi!“
„Hneval som sa.“
„Úžasné,“ odsekla.
Počula, že k nej zozadu podišiel. Sklonil sa k jej uchu a Drea mala zrazu pocit deja vu. Presne takto to už raz urobil. A vtedy sa jej spýtal či... Vtedy jej dal ten návrh, ku ktorému sa potom musela podradne priznať Lizzy.
„Ale páčim sa ti, nie?“ vydýchol.
„A čo?“
Vedela, že sa usmial.
„Za to ťa ešte radšej nemám.“
„A keby budeš? Veľmi sa mi páčiš.“
Dreou prebehlo vzrušenie od hlavy až po päty. Vychutnala si ho, vychutnala si celú túto chvíľu a potom sa k nemu otočila. V očiach mala iba rozhodnosť a odvahu. „Nebudem,“ povedala mu. „Nebudem ťa mať rada. Nepotrebujem niekoho takého ako si ty. Len čo by si mi narobil problémy. Ach, počkať, to sa už predsa stalo,“ dokončila ironicky.
„Prepáč.“
„Nestačí. Zďaleka nestačí.“
„Prepáč, prosím.“
„Uťahuješ si zo mňa?“
„Už nemôžem zobrať späť, čo som urobil!“ povedal náhle rozrušene.
„Ale no nie. Ty si to naozaj pochopil?“ Drea sa na neho iba nepríjemne usmievala.
„No tak potom...“ upokojil sa rýchlo, aby to skúsil zas. „Môžem to nejako odčiniť?“
„Ako sa ne teba pozerám... nemôžeš. Vieš, ty to jednoducho nechápeš. Už som ti povedala, že nepotrebujem mať na krku niekoho nezodpovedného, namysleného, arogantného a navyše sukničkára. Čo som padnutá na hlavu? Natoľko sa rada mám.“
„Ja vôbec nie som taký.“
„Ó, nie, prepáč. To sa tu posledný mesiac premávalo asi iba tvoje démonické dvojča.“
Uškrnul sa. „Mám aj kladné stránky.“
„Škoda, že som zatiaľ žiadnu nevidela, ale ja to bez toho prežijem.“
„Vážne?“ Lalov úsmev sa ešte rozšíril. „Určite budeš mať pravdu, veď ty si nikdy nepotrebovala, aby som ti zachránil kožu...“
Drei pobavený výraz zvädol. „No... teda... tak jednu dobrú vlastnosť možno nachádzam...“
„Možno?“
„Dobre. Určite,“ vydýchla. „Ale to nemení na veci to, koľko zlého si mi urobil.“
„Ale môžem ti urobiť aj dobre,“ Lalo zdvihol ruku a prstami jej prešiel uprostred krku medzi popáleninami. „A všetko vyvážiť.“
Drea na okamih privrela viečka. Uvažovala či jeho dotyk nie je magický. Keď oči znovu otvorila, už sa k nej znovu nakláňal.
„Prestaň!“ zvolala a znovu ho odstrčila. „A nechytaj ma!“
„Vždy všetko pokazíš,“ povzdychol si očarujúco.
„Ja? Nebol si to ty, čo sa tu vyspal s Kivi a potom ju poštval proti mne? Nehanbíš sa?“
„Teraz už áno,“ povedal potichu.
„Tak na to si mal myslieť skôr,“ uzavrela. Prekrížila si ruky na prsiach a urazene sa odvrátila.
„Nebuď už taká namrzená... a neprístupná. Prečo sa toľko brániš?“
„Prepáč, nezapadáš do môjho plánu,“ odvrkla.
„Čože? Akého plánu?“
„Môjho plánu, si hluchý?“
„Nie som hluchý, ale zvedavý.“
„A prečo by som ti podľa teba mala vykladať o svojom tajnom pláne?“
„Potom... by som ti s ním pomohol.“
Drea sa na chvíľočku zarazila a blysla po ňom prekvapenými očami. Potom sa však zoširoka usmiala a dobre sa na tom pobavila. „Prepáč, ale ty naň proste nemáš.“
„Ty nie si veľmi ako ostatné dievčatá,“ posťažoval sa. „Nepozdáva sa mi to.“
„Tak čo tu ešte robíš?“
„Čakám, kým ma osvieti ako na teba.“
Drea sa zasmiala. „Veľa šťastia.“
„Ešte niečo som nevyskúšal.“
„Prosím, smelo do toho. Aj tak sa ti ne...“ Lenže Dreine ústa už zastavili jeho pery. Jemne sa k nej pritlačil a objal ju oboma rukami okolo pása. Drea šokom zamrzla. Chvíľku jej trvalo, kým sa uvedomila a potom rýchlo trhla hlavou na stranu.
„Toto nebolo podľa môjho plánu,“ zastonala nešťastne. Mohla myslieť iba na to jediné.
„To asi nebude ani druhá pusa...“ povedal Lalo s jemným úsmevom, a keď ju chytil za bradu, znovu si šikovne pritiahol jej pery na svoje.
Drea sa v skutočnosti nie veľmi bránila. Až pri tom bozku zistila, ako dlho po ňom už tajne túžila.
„Drea! Ash vykrikovala na celé parkovisko, že...!“
Drea sa od Lala okamžite odtiahla a prerušila ich bozk. On však z jej pása ruky neodmotal. Obaja prekvapene pozreli na Elizabeth, no na jej zaskočený výraz nemali ani dohromady.
„Fúha, tak... mám sa prísť opýtať neskôr? Ježiši, Drea, čo máš s vlasmi?!“ zhrozila sa zrazu.
„Kristy,“ povedal Lalo. „Podpálila jej ich.“
„Čo urobila?!“
„Lalo mi pomohol. Keby to nespravil, neostalo by mi na hlave ani to, čo mám teraz.“
„Ach tak, takže vy ste sa... udobrili?“ zaškerila sa Lizzy.
Usmievavý Lalo povedal : „Áno,“ kým Drea v tom istom momente podráždene : „Nie!“ Prekvapene na seba pozreli.
„Tak... ja vás hádam nechám, aby ste sa na tom dohodli...“ Lizzy už s blaženým úsmevom cúvala z izby von. „Teraz ma ospravedlňte, idem nájsť Kristy a zabiť ju.“