Can I tell you,that i LOVE you - 1.časť

A je to tu. Prvý školský deň. Nie, že by som sa naň zrovna nejak tešil, ale už ma to doma nebavilo. Keď budem potrebovať, pôjdem poza školu, robil som to tak už aj na základnej. Predral som sa pomädzi hlúčik ľudí a pozrel do ktorej triedy ma hodili.
"Hmm... Nakada Ren.... Nakada Ren... ááá 1-2." Potešil som sa pri predstave, že som svoje meno nemusel hľadať po tabuliach, ktoré sa tu ťahali. Vytiahol som sa z davu a zamieril rovno do triedy.
Trieda sa nachádzala na druhom poschodí,na konci dlhej chodby. Dvere boli otvorené, tak som nakukol. V triede bolo prázdno, teda, až na jedného chlapca sediaceho v predposlednej lavici, v rade pri okne. Neváhal som a sadol si za neho. Nie preto, že by som s ním chcel navezovať nejaké kontakty, na to ja nie som, bolo to skôr preto ,že som vždy sedel v poslednej lavici pri okne. Možno sa to podľa môjho vzhľadu nezdalo, ale miloval som pohľad na vejúce sa lístky stromov v jemnom vánku. Miloval som keď kvapky dažďa zmáčali hlinené chodníky. Rád som pozoroval svet okolo seba.

Ráno som si privstal, aj keď netuším prečo. Možno nervy? Ťažko povedať. No pobral som sa do školy a vyhľadal triedu, do ktorej ma pridelili. V škole som bol medzi prvými tak som nemal problém nájsť kam patrím. Potom sa sa vybral do svojej novej triedy ktorá sa mala nachádzať v poslednej budove na konci areálu, hneď vedľa ubytovní. Triedu som našiel ľahko, keď som tam došiel bola prázdna, čiže som si v pokoji mohol vybrať miesto kde budem sedieť. Ani nie o päť minút sa do triedy dovalil vysoký chalan s piercingom v pere a v obočí. Kde nabral tú odvahu ukázať sa takto v škole? No nič som si z neho nerobil, aj keď musím uznať že bol neskutočne očarujúci. Určite bol u dievčat veľmi obľúbený. Ani som si neuvedomil,že naňho celý čas civím a keď som si to uvedomil, celý som očervenel a rýchlo odvrátil tvár. Určite si to nevšimol! Upokojoval som sám seba v duchu.

Chlapec čo sedel oproti mne bol celý ztuhnutý, ako keby cítil moje bodavé pohľady.
Všimol som si ako na mňa civí a došlo mi, že som si predsa len, mal vziať tú školskú uniformu. Nerobil som z toho však vedu. Biela košeľa, šedá pletená vesta s erbom školy, prihlúpla modro-biela kravata doplnená rovnako modrými nohavicami.... to nebol zrovna môj štýl.
Asi po troch minútach do triedy začali postupne prichádzať decká. Pozoroval som každého jedného, ako keby som medzi nimi hľadal svoju korisť, ale márne. Moje oči znovu skončili na tom divnom chalanovi, čo sedel oproti mne.
Útla malá postava, ktorá len z ťažka ukazovala, že je to naozaj chlapec. Bol ozaj drobný, trochu mi pripomínal môjho mladšieho brata ktorý bol o 6 rokov mladší. Čierne vlasy strednej dĺžky mu zakrývali bledú pokožku. Chcel som sa mu pozrieť do tváre. Začal som mať nutkanie prísť a pozrieť sa na to akú má farbu očí. Už som sa pomaly dvíhal, keď zrazu vošiel do triedy učiteľ.

Keď si ten chalan sadol za mňa, skoro som padol zo stoličky. To snáď nemyslí vážne! Bol som úplne nesvoj, no zachránili ma ostatné decká, ktoré sa tlačili do triedy. Ešte som asi nespomenul, že toto nie je obyčajná stredná škola. Je to súkromná stredná škola pre mladé talenty. mňa tu prijali na základe toho, ako spievam a hrám na husle. Nechápem ako sa mi to podarilo, no nesťažoval som sa. Zo zamyslenia ma prebral až nepríjemný pocit, akoby sa na mňa niekto díval. Bolo to ako keby mi niekto pichal ihly do prsta.
Fakt to nebolo nič príjemné. Keď zazvonilo a do triedy vošiel učiteľ, vydýchol som si, no nie nadlho. Prišlo zoznamovanie. Vôbec som nevnímal, ako sa osoby vedľa mňa pomaly jedna za druhou dvíhajú a predstavujú sa svojmu novému triednemu učiteľovi.
"Yuki Higuchi!" Po odznení môjho mena som sa postavil a mierne uklonil.
Takto to pokračovalo, až kým sensei nevyslovil meno Nakada Ren. To dokonale upútalo moju pozornosť.

Postavil som sa, mierne uklonil a znovu si sadol.
"Pán Nakada," poznamenal. "Vidím, že sa Vám naša školská uniforma zjavne nepáči. Chápem Vás, pre umelcov je to ťažké chodiť v uniforme, ale to neznamená že to nieje Vaša povinnosť." Všetky oči v triede hľadeli na mňa, teda až na tie jedny, ktoré sa neráčili otočiť mojím smerom. Celá trieda sa rozosmiala a mladý učiteľ znervóznel. Zjavne sme boli jeho prvá trieda, podla jeho výzoru mu typujem takých.... 26 rokov.
Len som mu kývol na znak že sa to nebude opakovať a on ma nechal slobodne žiť ďalej.
V triede sme pobudli ešte celú jednu hodinu a potom nás pustil. Ubytovne v ktorých bývala väčšina študentov sa nachádzali na druhom konci školy. Teda pokiaľ to rátame od ten veľkej brány. Naša budova bola hneď vedľa, tak som sa potešil že to budem mať blízko. Vedľa ubytovní bolo nádherné, veľké ihrisko a malý, školský park plný nádherných stromov, kvetín a malého jazierka uprostred. Bolo naozaj horúco a ja som dostal chuť si tam skočiť. Oblečený alebo nahý, na tom nezáležalo. Táto škola bola výhradne len pre mužov. Teda, mala ešte jednu zvláštnu vlastnosť. Kedže bola plná mužov, tak tu homosexuálne vzťahy boli bežné a uznávané. No hotový raj na zemi pre homosexuálov, ale pre tých "normálnych", ako som ja to bolo ako väzenie. Mali sme povolené chodiť aj mimo školy ale bolo to zbytočné. Škola ležala na okraji Japonska a okolo nebolo nič,len kopec veľkých lúk a lesov. Bola tam síce jedna malá dedinka, ale to nemalo význam. V areály sa nachádzali malé obchodíky, vrátane potravín.
Pomaly som zamieril k ubytovniam. Nebolo potrebné to tu preskúmavať. Ešte pred tým, ako som sem šiel som si zistil všetky potrebné informácie.
Vošiel som do veľkej haly v ktorej sa pohybovalo, síce málo, ale predsa dosť študentov. Zamieril som k mladému mužovi, čo sedel v strede haly a pozeral do počítača. Jeho svetlohnedé vlasy mu padali od očí a zakrývali tak jeho hrozné okuliare. Priblížil som sa k nemu a oprel sa o jeho stôl.
"Hľadáte niekoho?" Spýtal sa a asi si myslel že nepatrím k jedným zo študentov. Moje oblečenie bolo také extravagantné že sa mu ani nečudujem.
"Nakada Ren." Oznámil som mu a on sa zahľadel znovu do počítača.
"Prepáčte ale osobné informácie o našich študentoch nepodávame a navyše pán Nakada sa ešte nestihol ubytovať." Pozeral som po ňom ako po debilovi a v mojom vnútri sa začali miešať všetky tie pocity.
"Si blbý alebo čo? JA som Nakada Ren!" Vytiahol som Študentskú kartu pomocou ktorej som sa mohol dostať kamkoľvek a tresol mu ju na stôl. Posunul si prstom okuliare vyššie na nos a odkašlal si.
"Prepáčte pán Nakada. To Vaše oblečenie ma zmiatlo. Bude to izba číslo 208." Podal mi nejaké papiere, ktoré bolo potrebné vyplniť a s nimi strieborný kľúčik zo štítkom na ktorom sa lesklo číslo 208. Papiere som rýchlo vyplnil a už sa hnal do svojej izby.
Odomkol som a jedným okom nakukol dnu. Izba bola prázdna, to sa mi uľavilo. Vošiel som dnu a videl, že pri dverách sú kufre. Teda, všimol som si ich až po tom čo som o ne zakopol. Moja tmavomodrá cestovná taška a dva krásne, pomerne dosť drahé, ako som sa na ne pozeral, cestovné kufre. Preboha na čo tomu človeku tu je toľko vecí? Posunul som jeden kufor nohou a takmer som si ju zlomil.
"Sakra! Čo za k****n to tu so mnou býva? " Zavrčal som zrovna, keď sa otvorili dvere. Moje oči sa stretli s párom sivo-modrých očí, ktoré na mňa hľadeli ako na strašidlo.
Sklopil som zrak a zabučal: "Ahoj" Potom som sa len nenápadne došuchtal k jednej z postelí, samozrejme tej bližšie pri okne a zhodil sa na ňu. Sakra, prečo práve on? Pomyslel som si.

Keď nám sensei konečne dovolil odobrať sa do ubytovne, bol som rád lebo som skoro zaspal na lavici. Ubytovňu nebolo ťažké nájsť, kedže bola hneď vedľa našej budovy. Vošiel som do haly a zamieril si to hneď ku chlapíkovi ktorý mi mal povedať kde bude moja izba.
"Prepáčte." Oslovil som ho nesmelo.
"Môžem Vám nejako pomôcť?" Usmial sa na mňa a dal mi hneď najavo svoje sympatie. Je pravda, že som homosexuál a ako vidím ľudia to hneď spoznajú.
"Eeeh... chcel by som si u Vás vyzdvihnúť kľúč od mojej izby."
"A meno?"
"Higuchi Yuki" Oznámil som mu.
"Bude to izba číslo dvesto-osem. Vaše kufre tam už na Vás čakajú Higuchi-sama."
"Ďakujem." Odpovedal som zdvorilo a pobral sa do svojej izby. Bože mať bohatých rodičov je vážne otrava. Ale musím priznať, len vďaka tomu si môžem dovoliť kupovať oblečenie tých najlepších módnych návrhárov. Ako napríklad: Gucci, Dolce & Gabbana, Versace, Dior a mnoho ďalších. Pre módu som mal ozaj slabosť.
Všimol som si izbu so zlatým nápisom na dverách, na ktorom bolo vyryté číslo 2O8. Táto škola bola naozaj drahá a dosť luxusná. Neprímali tu žiakov len podla toho aký mali talent, ale aj podľa ich správania a rodiny. Čudujem sa ako sem mohli prijať toho grázla z mojej triedy.
Neváhal som a skúsil otvoriť dvere. Boli otvorené a to znamenalo že tu už bude spolubývajúci. Otvoril som dvere a na moje prekvapenie sa tam rozvaľoval na zemi práve ten koho som najmenej čakal. To budem mať izbu práve s ním?
"Ahoj.." Dostal zo seba a ihneď sa dostal na nohy.
"Akoj." Dostal som zo seba nesmelo. Stáli sme tam ako blbí ešte asi pol minúty. Ren si ma moc nevšímal, len si vzal svoju tašku a hodil ju k posteli, na ktorú sa následne zvalil. Potiahol som svoje kufre smerom do izby a sledoval chlapca pred sebou ako pomaly zaspáva. Bol som uťahaný a nezáležalo na tom kde som. Hodil som sa na postel a zaspal ešte skôr ako moja hlava dopadla na vankúš.
Zobudil som sa na hlasný výkrik. Sadol som si tak rýchlo ako to bolo možné.
"Prepáč." Ospravedlnil sa mi Ren.
"T-to nič Nakada-san, stalo sa niečo?"
"Ale nič nechaj to plávať. " Nahnevane vybehol von z izby.
Nevšímal som si to, ale vedel som že už nezaspím.

Zobudil som sa asi o hodinu na zvonenie telefónu.
"Haló?" Spýtal som sa.
"Zlatko je všetko v poriadku? Volala som ti už najmenej tri-krát." Ozvala sa moja mama vyplašene v telefóne.
"Práve si ma zobudila..." Oznámil som jej rozospato a začal sa pomaly preberať. Poobzeral som sa po izbe a všimol si že je tu nejak ticho. Otočil som sa o 180 stupňov a všimol si že ten chalan spí. Pozoroval som ho ani neviem prečo zatiaľ čo mi mama niečo vravela do telefónu. Keď som to konečne ukončil zo slovami: Mami ja sa ti potom ozvem, začal som si vybaľovať svoje veci. Nemal som tu toho moc. Nejaké to oblečenie na voľný čas a nepotrebné veci. I keď moji rodičia boli bohatý, nikdy mi nedávali moc peňazí. Otec chcel aby som sa naučil uživiť sám a tak jediné peniaze čo mi dávali, boli na túto školu. Bola to súkromná škola, takže školné bolo ozaj vysoké a to by som si sám neuhradil. Otec bol profesionálny fotograf a mama bývalá modelka. Obaja z časti patrili do showbiznisu takže mi nebránili v tom stať sa hudobníkom. Dokonca verili že mi to klapne.
Poobzeral som sa po izbe ktorá bola celkom veľká. Tvorili ju tri miestnosti. Od dverí bol výhľad rovno do okna a pri okne stáli dva stoly oproti sebe. Ďalšia miestnosť bola izba s dvoma posteľami a jednou veľkou rohovou skriňou. Otvoril som jednu časť, ktorú som si ihňeď aj privlastnil a hodil tam tým mojich pár úbohých handier. V tom mi zazvonil mobil, tak som ho vylovil z vrecka.
"Haló?" Spýtal som sa do telefónu.
"Vy ste Nakada ... Nakada ..Nakada Ren?" Spýtal sa hlas v telefóne.
"Áno."
"Vy ste žiadali tú prácu?"
"Prácu? Ah jasné, ja, ja!!" Odpovedal som nedočkavo.
"Čakám vás tu teda o päť minút, mali by ste čas?" Ale samozrejme. Odpovedal som a už sa zbieral na nohy.
"Do kelu!" Zanadával som si popri tom ako som sa obliekal. Potreboval som peniaze kedže sa rodičia rozhodli ma neživiť. mal som síce svoj účet na ktorý mi posielali pravidelne peniaze, ale nerád som z neho vyberal. Nechával som si ho na horšie časy.
Niečo sa pomrvilo oproti mne v posteli a posadilo. Pozrel som na chlapca ležiaceho na posteli. Zabudol som ako sa volá, teda vôbec si nepamätám, že by som jeho meno zachytil. Pozrel som na neho s tichým: Prepáč.. a už sa rútil z izby.
"T-to nič Nakada-san, stalo sa niečo ?" Spýtal sa ma a tým ma zbrzdil.
"Nie!" Odsekol som a už som letel po chodbe.