Black Angels 2.časť

Už ubehli 3 dni od vtedy ako sa Izumi dozvedel že bude sám doma. Tešil sa, že bude môcť konečne rodičom ukázať že je sebestačný a nemusia sa o neho báť. Jeho sestra, si zbalila potrebné veci a odišla k starým rodičom už v sobotu, ale spala poslednú noc doma aby ráno nemusela skoro vstávať keď sa bude musieť na pol roka rozlúčiť so svojou mamou. Lúčenie bolo jedno z veľa vecí na ktoré sa Izumi necítil a tak bol vďačný svojmu otcovi že odchádzal na služobné cesty, bez toho aby sa s niekým lúčil. Mama od nich ešte nikdy neodišla, bolo to prvý krát čo niekam ide.
Stáli na letisku a mama mu stále dookola opakovala, všetky povinnosti ktoré mu 2 krát napísala na papier. Izumi len prikyvoval hlavou, na znak že vie čo má robiť a Miku ju stále ukľudňovala že bude na Izumiho dávať pozor. Miku začala obímať mamu a pomedzi slzy, začala brblať nezmyselné slová. Bolo to dojímavé, ale na letisku sa rozozvučal hlas ktorý oznamoval, že cestujúci majú urýchliť svoj nástup do lietadla. Miku pustila svoju mamu a tá s uslzenou tvárou prišla k svojmu útlučkému synovi. Pohladila ho po líci a dala mu naň maličkú pusu. Izumi mamu objal a skryl si tvár do jej ramena. Ona pochopila že to pre neho nieje ľahké a tak mu to nechcela sťažovať.
„Izumi budeš mi chýbať.“ Zašepkala mu a pohladila ho posledný krát po celej dĺžke chrbta. Oddelila sa od neho, i keď nie moc nadšene. Izumi si nasadil na hlavu kapucňu, svojej mikiny ktorá mu zakryla polku tváre. Izumi a Miku tam stáli a čakali až kým sa lietadlo bezpečne nedostane do vzduchu. Miku zvierala svojmu bratovi pevne ruku a Izumi cítil ako sa plačom až trasie. Otočil sa k svojej sestre a svojimi útlučkými rukami, ju pevne objal. Utišoval ju sladkými slovíčkami ktoré jej šepkal do ucha a stál tam s ňou až kým sa úplne neukludnila.

Izumi sa necítil doma zle, ale cítil tú prázdnotu ktorá v dome vládla. Pustil si televízor v ktorom nič aj tak nedávali a tak o pol hodiny bol znovu sám. Uvažoval nad celou touto hlúpou situáciou. Uvedomil si, že naozaj ostal sám a to ho dovádzalo k depresívnym myšlienkam, ktoré sa snažil zahnať ale snaha bola aj tak márna. Ležal na pohovke a uvažoval ako si skrátiť večer. Izumi mal jedno malé tajomstvo o ktorom nevedel asi nikdy na jeho škole okrem jeho malej Miku.
Izumi mal slabosť pre hru na basse. Dokázalo to v ňom vzbudiť nepoznanú vášeň, a urobiť z neho úplne inú osobu. Mama obe deti viedla k hudbe už od útleho dectva. Izumi začínal z husľami keď mal 4 a hral na ne až do svojich 14 rokov. Na giratu začal hrať keď mal 7. Keď mal 13 otec mu kúpil na Vianoce bassu, na ktorú zo začiatku nechcel hrať. Postupne sám vo svojej izbe našiel to čaro ktoré v sebe tento hudobný nástroj skrýval. Miloval hudbu a vždy túžil po tom aby mohol hrať v kapele, ale jeho plachosť a krehkosť bola taká viditeľná že sa ho ľudia báli spýtať aj keď si jeho talent všimli. Nik nebol dosť odvážny na to, aby sa mu prihovoril a povedal mu: Nechceš sa k nám pridať? Často si len tak hral, sám pre seba, ale nikdy si to neužil naplno.
Izumi vybehol do svojej izby a zamieril do rohu, po čiernu lesklú bassu ktorá tam stála už dlhú dobu. Izumi na nej nehral už veľmi dlho. Chytil ju do rúk a končekmi prstov, prešiel po všetkých strunách. Jeho bassa vydala tak krásny prenikavý zvuk. Izumi, sa naklonil dopredu ako keby sa mu chcelo vracať. Pravdou ale bolo to, že chcel začať hrať ale bolo neskoro. Dom sa rozozvučal prenikavým zvončekom. Niekto stál pri dverách. Bol prekvapený, pretože nikoho nečakal a všetci už vedeli že bude doma sám. Jeho mama, to za 3 dni stihla všetko a nie len to.
Izumi sa postavil a snažil si vybaviť kto by to mohol byť. Pozrel na hodiny na ktorých už dávno svietilo 1O:43. Keď už stál takmer pri dverách, spomenul si na mamine slová: Chlapec povedal že sa tu ešte neskôr zastaví! Izumi pokrútil hlavou, nie nie na čo to zas myslím. Izumi si spomenul, na zvláštneho chlapca zo školy a sám bol prekvapený, že si na neho nespomenul tak dlho. Trápilo ho, že sa mami zabudol spýtať na viac podrobností ale už bolo neskoro.
Váhavo stál pri dverách, s rukou na kľučke. Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn! Zazvonilo to tak hlasno, že sa celý striasol a nevedomky stisol kľučku. Pred dverami stál vysmiaty blonďák v úzkom bielo-modrom, prúžkovanom tielku, obtiahnutých, šedých džínach a vysokých, čiernych topánkach. Vyzeral, ako keby vystúpil z plagátu, nejakej slávnej rockovej kapely. Izumi v sekunde zmrzol a nevedel čo má povedať. Chlapec ho našťastie predbehol a začal hovoriť ako prvý.
"Ííííí-zúú.mííííííííííííííí!“ Zvolal na neho a Izumi ustúpil o krok dozadu. „Tak dlho sme sa nevideli. Hrozne moc si mi chýbal." Chlapec otvoril náruč a chystal sa celé, Izumiho telíčko skryť, medzi svoje silné a tak krásne ruky. Izumi sa reflexívne uhol, čo chlapec nečakal a takmer padol na zem. Izumi po ňom neveriacky pozeral. Zvláštne mám pocit že ho od niekial poznám. Pomyslel si Izumi a zahľadel sa mu, to tých prenikavo zelených očí.
"Izumi? Ty.. Ty si na mňa nepamätáš?“ zahľadel sa na neho s trošku poklesnutým úsmevom. „Vlastne,“ povedal zamyslene: „ ako by si mohol. Mali sme 8 a chodili sme spolu na hudobnú. Celé 3 roky. Bolo to už dávno." Izumi stále na neho hľadel a snažil sa spomenúť.
Na hudobnú chodil z veľmi veľa ľuďmi. Bola to súkromná, hudobná škola. Chodil do nej každý deň po škole a vlastne bol aj rád. Takto zabil 10 rokou, ktoré by trávil doma sám. Izumi si spomínal iba na jedného chlapca, ktorý sa na neho trošičku aj podobal. Malý, tučný chlapček v čiernych nohaviciach a bielej košeli. Vždy mal oblečené to isté. Mal tučné, ružovučké líca a deti v škole sa mu vždy za to posmievali.
Izumi mal len jedného priateľa vo svojom živote a to bol :“Takashi Okada.“ Vyslovil takmer nečujne a hľadel na chlapca, ktorý nemohol byť ten, koho meno práve vyslovil.
„Tak si si spomenul.“ Chlapcovi sa rozžiarila tvár a vystreli ruky priamo k tým Izumiho. Chytili ho za ne a pevne zovreli, tak aby sa nevytrhli.
"Z-zmenil si sa T-Takashi." Dostal zo seba roztraseným hláskom a v hrdle sa mu začala robiť jedna, veľká hrča.
"Izumi..“ pozrel sa na neho a venoval mu tak sladký úsmev že to viac nevydržal a odvrátil od neho pohľad. Cítil ako sa začína červenať a snažil sa mu vytrhnúť z toho silného zovretia.
"Videl som ta v škole,“ začal znovu: „skoro som neveril vlastným očiam. Vôbec si sa nezmenil." Usmial sa a pri pohľade na to ako si Izumi vykrúca ruky z jeho zovretia, ich uvoľnil.
„Pozveš ma ďalej, či?..“ pozrel na Izumiho ktorý stále nič nevravel, ale pohľadom mu naznačil že môže.
„Zmenil si sa, Takashi." povedal mu Izumi z tou najväčšou odvahou v hlase akú v sebe našiel.
Takashi na neho pozrel a úsmev, mu v sekunde zmizol. „Izumi" začal: „je, toho viac, čo by som ti mal povedať.“

Izumi doniesol do veľkej obývačky podnos s čokoládovými bonbónmi a dve šálky, príjemne voňajúceho, zeleného čaju. Posadil sa oproti Takashimu a zahľadel sa mu to očí. On sklopil zrak a trošku váhavo začal: „vieš.. po tom ako sme sa s rodičmi odsťahovali, sme začali bývať na vidieku. Bolo tam nádherne ale niečo mi tam chýbalo." Zamyslel sa. „Ako to povedať?“ Takashi sa poškrabal v tých hustých blonďavých vlasoch a dodal: „ Nebol si tam som ňou.“ Izumi neveril čo práve Takashi povedal. Pozeral na neho tými svojimi veľkými, modrými očami a skúmal jeho výraz tváre. „Vieš Izu.. „ Takashi si priložil prsty pred svoje ústa a očami uhol jeho pohľadu. Izumi si až vtedy všimol aké má dlhé prsty. To bude z toho dlhoročného hrania na klavír. Pomyslel si a všimol si ako Takashiho tvár červenie. Izumi si neuvedomil význam jeho slov. Alebo by sa dalo skôr povedať, nechcel si to uvedomiť.
„Vieš žil som dlho na vidieku. Žil som tam s rodičmi a so starou mamou. Pomáhal som jej ako sa dalo. Na strednú som začal chodiť do blízkeho mesta a vrátiť sa sem som už nemal šancu. Popri škole som sa začal venovať boxu. Ani neviem prečo som s tým začal.“ Pousmial sa nad vlastnými slovami a pokračoval: „Box, bol celkom zábavný šport naozaj ma bavil. Hlavne vďaka nemu mám takúto postavu akú dnes mám. Ale musel som s tým prestať, kôly rodičom. Nepáčilo sa im to a ja som si uvedomil, že ma to dostatočne nenapĺňa. Po 3 rokoch som sa vrátil späť k hudbe a myslím, že je to tak lepšie.“ Vrátil zrak späť k Izumimu ktorý na neho hľadel s otvorenými ústami. Takashi sa naklonil ponad malinký stôl a strčil mu do úst prst. Izumi ústa zavrel a zahryzol Takashimu do prsta.
„Ááááu, to bolo začo?“
„Nemáš mi strkať prsty do úst.“ Pousmial sa Izumi a ani si neuvedomil aký je otvorený.
„A kam ti som ti ich mal str…“
„Nikam!“ Izumi sa naklonil ponad stôl a zakryl Takashimu ústa svojou dlaňou.
Takashi sa začal smiať cez jeho dlaň až mu ju celú oslintal. Izumi bol viac červený ako predtým a pohľadom mu naznačil, že túto tému uzavrú raz a navždy.
Aspoň pre tento krát.