Black Angels 1.časť

Školskou chodbou sa prehŕňali hŕstky študentov, ktorý sa svižným tempom odoberali do svojich tried. V škole vládol menší chaos. Všade okolo bolo rušno, bolo počuť kovový náraz ako žiaci v neprestajnom tempe zatvárali svoje skrinky. Otváranie a zatváranie dvojkrídlových dvier ktoré delili dlhú, školskú, chodbu na 3 časti a šum zhovárajúcich sa študentov.
O skrinku, v strede chodby sa opieral štíhly asi 165 cm vysoký, čiernovlasý chlapec s tak modrými očami že mu na bledunkej tvári doslova žiarili ako semafory. Stál tam v úzkych čiernych nohaviciach a šedej mikine cez krk s kapucňou. Chlapcove modré oči boli zahladené na osobu v diaľke. Oprel si hlavu o svoju skrinku a nahlas si vydýchol. Pozrel sa na vysoký strop, dlhej, školskej chodby a zamyslene prižmúril oči. V jeho zamyslenom pohľade ho prerušilo zvonenie na hodinu. Vybral zo skrinky knihy a presunul do triedy.

Už bolo takmer pol piatej a chlapec stále sedel v škole. Ako predseda triedy mal veľmi, veľa povinností. Akurát zapisoval dochádzku, keď ho z jeho sústredenia prerušil hlas dievčaťa.
„Izumi!“ Potiahlo ho za rukáv malé, štíhle, dievčatko s roztomilo dievčenským hláskom. Vlasy mala prírodne čierne a mala ich zostrihané na krátko. V pere mala piercing, okolo očí čiernu ceruzku a na kraji viečka z vonkajšej strany sa jej vo svetle trblietali maličké ružové trblietky v tvare hviezdičiek. Na sebe mala úzke, ružové tričko ktoré mala zakasané pod šifónovou sukňou. Sukňa jej nesiahala ani do polky stehien a pripomínala sukničku na balet, jediný rozdiel bol v tom že nebola taká rozmerná a mala asi 6 vrstiev. Na nohách mala biele legíny z malinkými ružovými hviezdičkami a ružové balerínky, na ktorých z boku bola malinká mašlička. Cez plece, mala prehodenú ružovú taštičku a cez ňu prehodenú ružovo-bielu mikinu. Skláňala sa nad Izumiho, ktorý sa pri zvuku svojho mena strhol a pustil pero na zem. Dievča sa poň rýchlo zohlo a podalo mu ho do ruky.
„Miku...“ Vydýchol si keď uvidel pred sebou pár rovnako mliečno modrých očí svojej sestry.
„Ach Izu ty si tak plachý ako šteniatko. Po kom to len si?... Po mne určite nie.“ Miku potiahla Izumiho za líce a on sa pri jej dotyku strhol.
„Nie si moja..“
„Sme dvojčatá Izu mohol by si sa na mňa podobať aspoň trochu, tak by si mal aj iných priateľov okrem mňa.
„Kto povedal že sme priatelia?“ Izumi na ňu vykríkol a sám sa čudoval ako to dokázal.
Dievčaťu klesol úsmev a zdvihla od neho hlavu. To nemá cenu! Pomyslela si a potiahla ho za ruky. Izumi vyskočil na nohy a ona ho ťahala za mikinu rovno domov.
Izumi bol veľmi inteligentný a múdry 17 ročný chlapec. Jeho čierne vlasy a modré oči priťahovali nie jedno dievča. Izumi mohol mať naozaj koho len chcel, Miku mu to stále pripomínala ale bol v tom, háčik. Izumi mal jednu jedinú zlú vlastnosť a tou bola jeho plachosť. Už od malička sa bál ľudí, nedovolil nikomu aby sa ho chytil. Jeho malá sestra Miku bola jediná kto sa k nemu dokázal priblížiť aspoň do akej-takej miery. Bola to jeho jediná priateľka akú mal a aj keď Miku bola jeho pravý opak mali sa naozaj moc radi.

„Sme domáááááááá!“ Zakričala Miku keď sa vyzúvala v predsienke. Dvere na náhle otvorili a v nich stála mladá asi 28 ročná žena. Omyl. Mala už 34 rokov. Alebo by sa dalo povedať, len 34 ročná žena? Bola to ich matka. Mala ich v 17 keď po takmer 3 ročnom vzťahu z ich otcom sa im stala malá chyba. Vlastne 2 malé chyby. Mama ich ale nebrala ako chyby. Jej aj otcovi rodičia, keď sa dozvedeli čo sa stalo, podali pomocnú roku obom. Otcov, otec vlastnil niekoľko internátnych ubytovní v Tokyu a 2 domy na predmestí ktoré prenajímal. Matka bola právnička ktorej sa naozaj dobre darilo. Otcovi rodičia im dali jeden z domou na predmestí s obrovskou záhradou. Matkin otec bol talentovaný Akademický maliar a matka bola spisovateľka. Dali obom rodičom dostatočné financie aby dokázali aj popri 2 malých pokladoch doštudovať a mať akú takú budúcnosť.
„Vitajte.“ Matka privítala obe svoje deti vo dverách.Izumi pokývol hlavou mame na pozdrav a potichu sa odobral do svojej izby. Ako každý deň, skôr ako ich mama zavolala na večeru, si Izumi urobil domáce úlohy. Keď ich mal hotové len sa tak zhodil na postel a pustil si hudbu ktorá ho ukolísala až do polospánku.

-Druhý deň ráno-

Na posteli bola vyhodená snáď celá jeho skriňa. Chlapec stál len v obtiahnutých, bielych boxerkách medzi skriňou a zrkadlo. Uvažoval čo si oblečie na to svoje útlučké telo. Nebol extra vysoký, mal len niečo cez 170 cm. Vlasy mal trochu dlhšie, svetlunko blonďavé, občasne až biele. Mal príjemne hrejivé zelené oči, ktoré často menili farbu do svetlo hneda až zlata.
Chlapec bol narcis. Netajil sa tým. Vytiahol si zo skrine čierno šedé kárované nohavice, k tomu bielu dosť obtiahnutú košeľu z krátkym rukávom a na vrch si hodil krátku čiernu vestičku, na 3 gombíky. Na ruky si natiahol kožené čierne rukavičky bez prstov ktoré mu nezakrývali dlaň ale len chrbát ruky. Ešte pred tým však zašiel do kúpeľne a vykonal pravidelnú hygienickú potrebu. Pristúpil k zrkadlu a ceruzkou si prešiel okolo oka. Cez oko prehodil už aj tak dlhú blonďavú ofinu a zvyšné postavil na všetky strany. Pristúpil pred zrkadlo vo svojej izbe, pozrel sa doň a uznal si že vyzerá dobre.

V škole bolo naozaj hlučno. Blížilo sa leto a koncoročné testy. Izumi bol asi jediný študent na škole ktorému to bolo úplne jedno. Mal proste talent. Nemusel sa do učiva ani pozrieť a vedel to. Pomaličky sa plazil do svojej triedy na angličtinu keď začul za sebou známo-neznámy smiech. Obzrel a zbadal za sebou chlapca z bledunko blonďavými vlasmi a okolo neho kopec dievčat. Izumi sa na neho zapozeral a uvedomil si že chlapec mu pohľad opätoval a ešte k tomu všetkému mu aj zamával ako keby boli starý známi. Izumi sa strhol sklopil zrak a utekal do svojej triedy najrýchlejšie ako sa dalo.

Kto je to?
Čo robí na našej škole?
Čo to má za divný štýl?
Odkiaľ vlastne prišiel? Izumi bol tak roztržitý. Že sa nedokázal sústrediť už ani na jednu hodinu ktorá nasledovala.

Deň sa ťahal neskutočne dlho. Po škole utekal domov najrýchlejšie ako to šlo aby sa vyhol Miku. Tá by mu zas rozprávala to isté ako každý deň. „Kto s kým? Kedy? Kde?“ Ale predsa mal teraz malinkú túžbu aby tu bola pri ňom a hovorila o novom chlapcovi, on by sa tváril že ho to nezaujíma ako každý deň, ale zároveň by si všetko pamätal ako každú klebetu ktorú mu povedala.

„Izumi! Niekto ta hľadal.“ Ešte nebol ani v predsieni a jeho mama už stála medzi dverami a celá roztržitá čakala na jeho reakciu. Izumi len nechápavo a prekvapene pozeral na mamu, a nechápal. Kto by už len jeho mohol hľadať.
„Nebol nejak extra vysoký," začala jeho mama:„mal namaľované oči, blonďavé vlasy a mal ich postavené do všetkých strán. Mal na sebe dosť extravagantné oblečenie, obtiahnuté nohavice ktoré vyzerali ako vystrihnuté zo šachovnice, čierne obtiahnuté tričko a na ňom koženú bundu z rôznymi striebornými plieškami.“ Matka pozrela na Izumi ktorému sa v sekunde stratila farba z tváre. nemal ani tušenie kto by to mohol byť, ale podla popisu mami to bol určite nejaký grázel. Pokrútil hlavou čím jej naznačil že netuší o koho ide. Vyzul si topánky a odišiel do izby. Keď stál na schodoch ešte mu stihla zakričať: „Chlapec povedal že sa tu ešte neskôr zastaví.“ Izumi stuhol a nevedel čo má robiť. Utekal do svojej izby kde sa zabuchol a začal uvažovať o koho ide. Po rozume mu behalo veľa ľudí čo sa tak divne oblieka. Ale i tak mal pocit, že chlapec ktorý mu ráno zakýval s týmto celím bude mať niečo spoločné.
Izumi ležal na svojej posteli a strhával sa na každý zvuk ktorý počul cez otvorené okno svojej izby. Sám nevedel prečo to robí, prečo je tak sústredený. Bol zvedavý čo je to za chlapca? Počul ako pred domom zastavilo auto. Vyklonil sa a vedel že to auto určite nepatrí jeho otcovi, ani žiadnym známym. Von bolo už šero, a dobre nevidel kto z auta vystúpil. Zrazu počul len zazvonenie a matku ako otvára dvere. Bol nervózny. Ani si neuvedomil že nedýcha. O pár sekúnd matka znovu zabuchla dvere a auto odišlo. Nechápal to. Chcel zistiť kto to bol, tak zišiel za mamou do kuchyne.

Mama stála pri stole a chystala večeru len pre nich dvoch.
„Kde je Miku?“ snažil sa zakryť svoju zvedavosť.
Mama na neho z rozžiareným úsmevom pozrela a odpovedala mu: „Dnes prespí u Karin, nevravela ti?“ Izumi pozrel na mamu a prikývol hlavou.
„A čo otec?“ Spýtal sa automaticky a znovu hľadel na matku.
„Volal mi že ho odvolali na služobnú cestu na 6 týždňov.“Izumi bol na to už zvyknutý tak si z toho nič nerobil. Ale.... o sekundu mu došlo že jeho matka ako profesorka literatúry na vysokej škole, prijala ponuku ísť učiť na jeden celý semester do Anglicka. Odchádzať mala o 3 dni. Izumi sa na ňu zahľadel a ona mu z očí vyčítala, že vie na čo myslí. Prikývla hlavou a len sa usmiala. Otočil sa a vrátil sa späť do svojej izby. Ani sa nespýtal na to kto to vlastne prišiel a hneď aj odišiel.
Ľahol si na postel a uvažoval čo bude robiť. Otec doma skoro nikdy nebýval a Miku bez mami snáď ani neprežije. Vedel, že keby chceli, môžu ísť obaja s ňou, ale vedel aj to že s ňou nepôjde. V jeho zamyslení ho prerušilo klopkanie na dvere. Matka otvorila dvere a priniesla mu večeru na ktorú chlapec neprišiel. Položila mu ju na stôl vedľa notebooku a sadla si k nemu na postel. Zahľadela sa na neho a Izumi jej pohľad nedokázal zniesť tak sa posadil vedľa nej, presne tak ako si to naplánovala.
„Izumi vieš že keby si chcel..“ mama začala rozprávať ale on ju stihol prerušiť skôr ako dopovedala.
„Nie mami. Prosím. Už som dosť starý k starým rodičom nepôjdem.“ Vedel že to chce navrhnúť. Z mamou si rozumel veľmi dobre a jeho matka mu vedela čítať z mysle a z jeho tváre. Iba prikývla hlavou.
"Si už veľký chlapec ja viem že sa o to všetko dokážeš postarať aj sám." Pohladila ho po líci a dodala: "Miku pôjde k starým rodičom" Izumi iba prikývol pretože to aj tak tušil. Miku starých rodičov zbožňovala utekala k ním vždy keď mohla a teraz bola pre ňu skvelá príležitosť.

Izumi bol už aj tak na všetko vpred pripravený. Vedel že ostane sám. Vedel že až mama odíde bude sa musieť o všetko starať ON. Jediné čo ho naozaj desilo bolo asi to, že ostane sám. Úplne sám. Len on. Neostane pri ňom zase nik.