Biela smrť - Nečakaný telefonát VI.

Domom na pláži s presklenými stenami sa ozýval veselý smiech. Smiech, ktorý patril chlapcovi s nebesky modrými očami. Smiech, ktorý nám zmenil život. Hakushiho a Seikatsuov vzťah sa čoraz viac prehlboval. Chvíľu sa to predo mnou snažili skrývať, no časom si uvedomili, že to nemá význam. V podstate sa nič nezmenilo. Aj keď čosi predsa. Z Hakushiho pohľadu sa strácal ten chlad, ktorý som poznal. Jeho úsmevy boli úprimnejšie a veselšie. Bol som šťastný za nich oboch. Moja láska síce nebola opätovaná, ale vidieť Hakushiho šťastného bola pre mňa dostačujúca útecha.

,,Akemi!“ Zakričal náš anjel z pláže. Vystrčil som hlavu z domu a zbadal ho utekať ku mne. Niekedy bol vážne ako malé dieťa. ,,Pozri, čo som našiel.“ Pribehol až ku mne a v rukách mal trocha vody. Vo vode sa zvíjala malá červená morská hviezdica. Schytil ma za ruku a ťahal k vode.
,,Poď so mnou! Je ich tam viac.“
,,Sei, počkaj chvíľu. Veď si zlomím nohu.“ Zasmial som sa a utekal s ním. Niekomu by to prišlo detinské, ale z môjho pohľadu to bolo úžasné. Celý život bol pod zámkom a vychovaný ako domáci maznáčik. Keď konečne videl svet aký je mimo domu, našiel lásku u Hakushiho, priateľstvo u mňa a mnoho iných vecí, ktoré ešte len objavoval. Dokázal sa tešiť z maličkostí a ja som sa tešil s ním. Hakushi stál vo dverách a díval sa smerom k nám. Teplý vánok sa pohrával s jeho dlhými bielymi vlasmi a na tvári mu hral jemný úsmev. Už dávno nebol tým chladným mužom ako predtým. Žili sme si našim spokojným a kľudným životom. Všetko sa malo však zmeniť. Prišiel deň, keď sa všetok ten pokoj vytratil z našich životov. Vracali sme sa z mesta. Len čo sme vošli do domu, zazvonil telefón. Hakushi vzal slúchadlo a priložil si ho k uchu.
,,Áno?“
,,Ahoj, Torio. Alebo máš radšej iné oslovenie, Hakushi?“ Hakushi zamrzol na mieste. My, so Seikatsuom, sme len nehybne stáli.
,,To bude zrejme omyl.“ Snažil sa to rýchlo ukončiť.
,,Veľmi chabý pokus Torio. Veľmi dobre porozmýšľaj, či je to skutočne omyl. Tí tvoji malí zajkovia sú roztomilí. Hlavne ten čiernovlasý.“ Hakushi sa vydesene pozrel k nám. Nechápali sme to, keďže sme nepočuli druhú časť telefonátu.
,,Kto si? Čo chceš?“ Vybehol Hakushi po volajúcom.
,,Rozmýšľaj. Ty vieš, kto som.“ Na chvíľu sa zamyslel. Oči doširoka roztvoril a zhlboka sa nadýchol. Spoznal ho.
,,Čo chceš?“ Spýtal sa volajúceho chladne a už relatívne pokojne.
,,Takže si si spomenul. Nič podstatné. Chcem len, aby si vedel, že viem kde si. Chcem, aby si vedel, že ťa sledujem. Ale hlavne chcem, aby si vedel, že viem, čo si urobil.“ To boli posledné slová, ktoré osoba v telefóne povedala a zložila telefón. Hakushi pomaly položil slúchadlo na svoje miesto a zamyslene prešiel k oknu. Nervózne si prehrabol snehovo biele vlasy a v očiach sa mu čoraz viac stupňovalo zdesenie.
,,Hakushi? Kto to bol?“ Opatrne som sa spýtal.
,,Starý známy. Nerieš to Akemi.“ Odpovedal mi stroho a stále sa díval z okna. Seikatsu pristúpil pomaly k nemu a pevne ho objal. Hakushi si ho ochranársky privinul viac k telu a do vlasov mu vlepil jemný bozk. Stáli tam v objatí pri západe slnka, ktorý tej scéne dodával akýsi druh intimity. Tiché a predsa tak veľavravné. Takéto scény sa nedajú zachytiť. Ani fotografiou, ani kamerou, ani najlepšími maliarmi. V celej tej scenérií bolo cítiť lásku, oddanosť a prísľub večného chránenia. Bolo to takmer dokonalé. Avšak Hakushiho smutný úsmev tam akosi nepatril. Niečo sa dialo a ja som nemal tušenie čo. Nenávidel som ten pocit bezmocnosti. Pocit, keď musíš niečo urobiť, ale nemáš tušenie čo alebo ako. Celú noc som premýšľal nad telefonátom, no na nič rozumné som neprišiel. Povedal starý známy. Žeby ho Kaito zradil? Hlúposť. Kaito bol síce výbušný, ale nebol zradca. Sám vtedy povedal, že ho nezradí. Niekto zo starej práce? To nie je reálne. Našli by ho skôr ešte v sídle a nie tu. Nič ma nenapadalo. Zaspal som až niekedy nadránom. Celé telo ma ráno bolelo a v hlave nepríjemne pulzovalo. Pomalými krokmi som prišiel do kuchyne a posadil sa na jednu z barových stoličiek. Seikatsu ku mne priskočil s raňajkami a veselo sa na mňa usmial. Hakushi už, ako vždy, sedel v kresle a čítal si nejakú knihu. S chuťou som sa pustil do raňajok a jedným okom sledoval Hakushiho. Jeho pohľad síce smeroval do knihy, ale bol neprítomný, zahalený rúškom hlbokého premýšľania. Hlavou mi lietalo milión otázok, no na žiadnu som sa nesmel spýtať. Aj keď sa v našom živote všetko zmenilo, jedno sa nezmení. Stále som jeho otrok a on môj pán. Keď prikáže, ja poslúchnem. Nebol to síce priamy príkaz, ale my sme vedeli, že je. Tón jeho hlasu. Pohľad s akým to povedal. Aj situácia, pri ktorej to vyslovil. Samozrejme, že som to pochopil. Nič som sa nepýtal. Len som mlčky doraňajkoval a vrátil sa späť do izby. Už niekoľko dní sa Hakushi správal zvláštne. Neustále bol ostražitý a nepokojný. Seikatsuovi sa nevenoval a mňa istým spôsobom prehliadal. Nechcel som to rozoberať a tak som sa radšej vždy vrátil späť do izby a skúšal nevnímať celú situáciu. Ktosi jemne zaklopal na dvere. Spoza dverí sa dovnútra pretiahol Seikatsu.
,,Akemi, môžem tu s tebou na chvíľu zostať?“ Spýtal sa ma nesmelo. Oprel som sa o stenu za posteľou a rukou mu naznačil, že môže. Pribehol ku mne a automaticky sa mi uložil na nohy. Už naučeným pohybom som ho rukou začal hladiť po vlasoch.
,,Hakushi sa trápi.“ Prerušil po chvíli ticho.
,,Hai.“ Ticho som mu odpovedal a ďalej sa venoval čítaniu knihy.
,,Správa sa veľmi čudne.“ Prehodil sklamane.
,,Hai. Všimol som si to.“ Stále začítaný som na neho reagoval.
,,Poslal ma od seba preč.“ Znova prehovoril, no tento krát som z jeho hlasu cítil istú bolesť. Trhalo mi to srdce. ,,Chcel som ho objať a on ma poslal preč. Akemi, on ma už nemá rád a pošle ma preč, však?“ Odložil som knihu a donútil nášho anjela sa posadiť oproti mne. Prstami som ho donútil sa mi zahľadieť do očí a pohladil som ho po líci. V tých belasých drahokamoch sa leskli slzy. Slzy, ktoré stále statočne anjel držal v sebe. Slzy, ktoré sa nikdy nedostali na slobodu, pretože sú príliš vzácne. Ten pohľad do tých očí by roztopil aj ľadovce. Milo som sa na neho usmial a znova ho pohladil.
,,Hakushi ťa má stále rád.“ Potichu som ho ubezpečoval. ,,Nikam nepôjdeš. Až do smrti a možno aj po nej, zostaneš s nami. Nikdy ťa neopustíme.“ Pritiahol som si ho do náručia a nežne pohladil po chrbte. Seikatsu objatie vrúcne prijal a hlavou sa oprel o môj hrudník. V tvári bol už pokojnejší a na perách mu hral ľahučký úsmev. Čo sa to deje? Prečo ho poslal od seba preč? To neurobil nikdy, odkedy s nami Sei žije. To bolo viac než čudné. Po čase Sei zaspal. Opatrne som ho uložil do svojej postele a zišiel dole za Hakushim. Musel som sa spýtať. Aj keby som mal dostať trest, bolo mi to jedno. Teraz som sa nemohol chovať ako otrok, ale ako priateľ.
,,Hakushi, mali by sme sa porozprávať.“ Podišiel som k nemu. Rukou si sčesal pramene bielych vlasov a chladne sa mi zadíval do očí. Nebol to chlad na aký som zvyknutý. Bolo v tom niečo iné. Niečo, čo nenávidelo.
,,Neviem, o čom by sme sa mali.“ Odfrkol mi. Ten tón som nepoznal. Trocha ustráchaný, trocha nenávistný, trocha bolestný.
,,O Seikatsuovi.“ Smelo som si zostal stáť za svojim. ,,Hovoril mi, že si mu nedovolil, aby ťa objal. Bojí sa, že ho už nemáš rád a chceš ho opustiť a poslať preč.“ Žiadna reakcia. Iba v jeho pohľade som spoznal náznak toho, že mu to radosť nerobilo. Za ten čas, čo s ním žijem som sa naučil rozpoznávať isté zmeny v jeho emóciách.
,,Hakushi, ja viem, že ťa to trápi. Vidím, že ti Sei nie je ľahostajný.“ Prehovoril som na neho mäkšie. ,,Čo sa deje? Kto bol ten človek, ktorý volal?“ Hakushi si za celý čas nášho rozhovoru prvý krát povzdychol. Jemne a potichu. Bol to ťažký povzdych a nieslo sa v ňom utrpenie. Zahľadel sa z okna a zamyslel sa.
,,Akemi, chcem od teba jediné.“ Ozval sa po chvíli. ,,Nech sa stane čokoľvek, za každú cenu musíš chrániť Seikatsua. Sľúb mi to.“
,,Nech sa stane čokoľvek? Hakushi, čo sa má stať?“ Spýtal som sa potichu.
,,Prisahaj, že sa o neho postaráš a budeš ho chrániť!“ Prehovoril na mňa trocha ostrejšie a prísne sa na mňa zadíval.
,,Hai. Prisahám.“ To bolo jediné, čo som dokázal povedať. Nemohol som mu odporovať. Urobil by som to aj bez prísahy. Znova svoj pohľad vrátil k oknu.
,,Musíme si dávať pozor.“ Zamyslene rozprával. ,,Našiel nás nebezpečný človek túžiaci po pomste.“
,,Ale kto je to?“ Zvedavo som sa spýtal. Stále som nechápal, prečo to tak preháňa.
,,Niekto, kto ma chce zničiť. Niekto, koho som nevidel jedenásť rokov. Niekto, kto si myslel, že som mŕtvy.“ Odpovedal mi na otázku. Zhlboka sa nadýchol a povedal meno. ,,Iwao Hanaki. Môj mladší brat.“