Ako si rodinka Uzumaki vyšla na výlet

Bolo krásne, slnečné ráno. Vonku si spievali vtáčiky, v rieke si spokojne plávali ryby, na lúke sa pásla zver... Nič nenasvedčovalo tomu, že by bol niekto iný ešte hore, alebo že by sa niečo dialo... A vtom zrazu všetko v lese zbystrilo pozornosť. Začuli divné funenie...

„Aaaaaaaaa...... Toto nie je fééééééééééééééééér......... Smrrk... Fňuk...“

Zvieratá zaostrili na kraj lesa a najprv nič nevideli, až po chvíľke v diaľke zbadali, že sa niečo hýbe. Rýchlo sa bežali schovať a z úkrytov pozorovali, čo sa to tam objaví...

„Ja... Štvrtý Hokage a musím sa takto vláčiť... Bez použitia jutsu... A koho je to vina?“ Zamračil sa náhle. „Ja viem, viem, moja. Som vám to sľúbil... Jeden deň...“

Vyšiel na kopec a pred ním sa rozprestrela veľká lúka. „Konečne.“

Slnko osvetlilo blonďavého muža s obrovským ruksakom na chrbte. Bol pod ním mierne prehnutý, ale nik by sa tomu nedivil. Bolo to skoro dvakrát väčšie ako on sám...

Jeden krok... Druhý.. Tretí... Prišiel skoro do stredu a sadol si. Skôr ho už nohy neposlúchali a samé sa mu podlomili. „Vy dvaja ste ale ťažkí...“ Zaškeril sa, lebo vedel, aká bude reakcia.
„To si ako myslel?! Veď ty sám si chcel, aby sme tam sa nasáčkovali! Myslíš, že to pre nás bola príjemná cesta?!“ Ozýval sa nahnevaný ženský hlas z vaku a osoba sa už drala von.
„Mami, nechaj ho tak... Ja mu to zrátam, keď vyleziem von.“ Ozval sa druhý, chlapčenský, a aj ten sa snažil dostať sa von.

Muž sedel oproti vaku a len sa smial. Ruksak sa prehýbal a mykal, kým sa nezrútil na bok a nezačal sa pomaly kotúľať smerom preč. O niekoľko metrov ďalej praskol a všetko vyletelo von. Aj s dvomi ľuďmi a všetkým, čo tam bolo.
„A máme po obede.“ Zosmutnel muž a vzdychol si.
„Myslím, že obed by ťa teraz trápiť nemal... Dobre si sa bavil?“ Postavila sa oproti nemu jeho žena s rukami vbok.
„Ale miláčik, to ťa to vážne nahnevalo?“
Neodpovedala, len na neho zazrela

„Oci, nevieš, že ony nemajú rady, keď sa vraví o ich váhe?“ Šepol mu do ucha jeho syn, ktorý sa práve objavil za ním.
Prikývol. To dobre vedel, ale rypnúť si proste musel. Ako vždy. Nahodil previnilý, ospravedlňujúci sa úsmev a žmurkol na manželku.
Len si povzdychla a z tváre jej zmizla zamračenosť. Nahradil ju úsmev. „Si protivný, vieš o tom?“
„Viem,“ chytil ju za ruku a stiahol sa seba. „A preto ma tak miluješ, nie?“ A náruživo ju pobozkal.
„Ale no, sú tu deti,“ zašomral im za chrbtom ich syn.
„No to je pravda, Naruto. Ty si ešte veľmi malé dieťa.“ Uškrnul sa jeho otec.
„Nemyslel som seba,“ vyplazil mu ten jazyk a ukázal za seba. Stáli tam tri malé deti a vyvaľovali na nich oči. Keď zbadali, že si ich všimli, zvýskli a utiekli preč.
„No skvelé, teraz zase bude mať o čom celá Konoha rozprávať.“ Zhlboka si vzdychol Hokage, zatiaľ čo Kushina a Naruto sa smiali. A potom Narutovi zaškŕkalo v bruchu.
„Hm, čo si dať na jedenie, keď sa nám všetko rozletelo do sveta?“ Opýtal sa Minato rodinky.
„Rámen, ja chcem ísť na rámen.“ Vykríkol Naruto a už sa chcel rozbehnúť dole. A potom sa zarazil. „To bude ale trvať.“
„No, keby som zase smel používať jutsu...“ Pozrel muž na svoju žena a tá sa usmiala.
„Vedela som, že deň bez toho nevydržíš. A hladní sme všetci, tak prečo nie?“
Všetci traja sa chytili za ruky a zmizli...
O pár minút sa z Konohy ozvali výkriky:
„Narutooo!! Ako je možné, že je tvoj rámen na mne?!“
„Hokage-sama, nemôžete toho vášho syna trošku krotiť? Nieee, on nie je neposlušný, je dobrý chlapec, ako ste bol aj vy...“

A na lúke ostal roztrhaný vak, osamotený a zabudnutý... A pritom, ním sa všetko začalo...

Poznámka:

No, zbadala som jeden obrázok a nejako som začala písať a písať... A radšej som to rýchlo ukončila, lebo sa to už uberalo moc zdĺhavým tempom